Ženy sú veruže tvory podiv(uhod)né

Situácia je nasledovná:
Po dlhšom státí v rade sa konečne dostaneme k pokladníčke na vybavenie. Za nami je stále pekný rad - asi zo desať ľudí. Vyložíme celý nákup na pult a - po nablokovaní - znovu vrátime späť. Lucka pritom malú drží na rukách a venuje sa jej.

Pokladníčka vybalí na mňa cenu za nákup a ja hľadám kartu, ktorou zaplatím. Za nami stojí fúra ľudí, takže nemôžem hľadať dlho, ak nechcem riskovať kyslé pohľady. Zároveň prichádza mierny stres, pretože lovím v pamäti PIN kód a v duchu si ho opakujem, aby som si nespravil hanbu ako minule, keď som platil na čerpačke a tri krát som zadal zlý PIN... (pritom to bolo v špičke a navyše fungovala iba tá pokladňa, ktorú som práve okupoval... proste deň blbec)

V tomto momente mi drahá začne niečo vysvetľovať - "Aha, čo tá naša malá robí? Rýchlo sa pozri!" - práve v čase, keď komunikujem s pokladníčkou, keď ešte ani neviem, ktorú kartu vyberiem, lebo jedna je debetná (VISA Elektron) a druhá kreditná (VISA) - obe sú veľmi podobne modré, len s iným odieňom. Tak teda v tomto momente - v tejto rozpoloženej situácii - Lucka upriamuje moju pozornosť na nejakú banalitu, v inom čase na inom mieste nepochybne zaujímavú, ale nie teraz v rade pri pokladni kde všetci na mňa čakajú a pri platení a v strese...

A, to spomeniem už len okrajovo, po zaplatení sa nehíka, že sme niečo zabudli kúpiť, pretože práve odchádzame a druhé koliečko po hypermarkete by nás stálo asi ďalšie dva kilometre pešej chôdze medzi regálmi...

Ale inak ťa, samozrejme, ľúbim, zlatko... ;-)

(foto v perexe - http://www.sxc.hu/browse.phtml?f=view&id=318240)