Práve som dočítal článok ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka na blogu SME o tom, prečo sme v Afganistane. Aj napriek tomu, že článok je o ničom a dokonca si v ňom autor čiastočne protirečí, napadlo mi k nemu pár poznámok a myšlienok, ktoré by mali zaznieť. Celkom dobre som sa pobavil pri tvrdení autora o tom, že sme v Afganistane na pozvanie legitímnej Afgánskej vlády. Neviem, ale mne sa zdá, že legitímna vláda Československej socialistickej republiky pozvala(už po obsadení nášho územia) v roku 1968 vojská Waršavskej zmluvy, vtedy to bola legitímna vláda. V prípade Afganistanu bola najskôr zvrhnutá legitímna vláda Talibanu armádami USA a GB v roku 2001 a nahradená umelo vytvorenou vládou na čele s Hamídom Karzaiom. Vláda Hamída Karzaia následne pozvala armády cudzích krajín do Afganistanu. Ja sa síce teraz na tom smejem, no je to skutočne tragické a pokiaľ sa to čo len čiastočne dá prirovnať k okupácii Československa, čo bolo o mnoho civilizovanejšie obsadenie krajiny než prebehlo v Afganistane, i tak mala jedna generácia Čechoslovákov z toho traumu na celý život. Čo majú dnes asi povedať obyvatelia Afganistanu na prítomnosť našich vojakov, keď takmer v každej afgánskej rodine za posledných 10 rokov niekto prišiel o život rukou zahraničného mierotvorcu?
Budem z časti parafrázovať Mirove slová.
Vždy som trocha rozladený keď dôjde k takej tragickej udalosti ako sa odohrala v lete na základni v Kandaháre, alebo v decembri na ceste v Kábule, v takýchto chvíľach sa obvykle ozvú hlasy našich politikov v médiách a začnú vyjadrovať ako im je to ľúto, že sa niečo také stalo. Zároveň začnú viesť silácke reči o tom, že my sa zastrašiť nedáme a ostaneme šíriť demokraciu aj naďalej. Potom si prečítam či vypočujem v správach informáciu o tom, že vojská NATO ostávajú v Afganistane iba do konca roka 2014, čím sú znegované všetky silácke reči nášho ministra zahraničných vecí o tom, ako budeme pomáhať afgánskemu ľudu až dovtedy, pokiaľ to bude potrebovať, nakoľko nás o to požiadal a my sme predsa povinní mu pomôcť (samozrejme iba s požehnaním USA a na čas, na ktorý to USA bude potrebovať). Myslím, že každému súdnemu človeku je jasné, že po odchode medzinárodných jednotiek z Afganistanu si vládu vo veľmi krátkom čase prevezme Taliban. Myslieť si, že by mu v tom mohla zabrániť Afgánska armáda je scestné. Svedčí o tom príklad z leta, keď vojak afgánskej armády spustil paľbu do našich vojakov a po zadržaní ušiel z väzenia. Myslím, že to úplne stačí, aby sme pochopili ako veľmi nás majú radi ľudia v Afganistane, a najmä ako veľmi sa mýli Miroslav Lajčák.. Alebo, žeby nás úmyselne zavádzal?
Ale mohlo by to byť aj úplne inak.
Poznal som chlapa, ktorý bol v Afganistane ešte niekedy v 70 rokoch minulého storočia učiť afgáncov strojárinu. Veľmi často sa k tomuto svojmu pôsobeniu vracal v krčme pri pive. Vylíčil toho dosť, aby bolo každému sedliakovi u nás doma jasné, že afgánci sú ľudia ako my, to znamená dobrí aj zlí, no žijú o mnoho ťažší život v drsných podmienkach a preto si vedia vážiť pokrok, ktorý sa im dostane, no pokrok dodaný nie nasilu, ale prirodzene vzájomným porozumením a pochopením potrieb a možností, ktoré Afganistan má. Takéto niečo sa dnes nedeje a preto je vojenská misia a politika Američanov a ich kamarátov typu Lajčák, Fico a spol. odsúdená na neúspech.
Poučenie
Smrť troch Slovenských vojakov a zranenie ďalších bola zbytočná, rovnako ako celá mierová" misia v Afganistane. Reči našich politikov o tom ako treba pomáhať iným krajinám a ľuďom v nich žijúcim sa dobre počúvajú, no keď sa človek hlbšie zamyslí, zistí že so samopalom v ruke a s nepriestrelnou vestou na trupe sa toho veľa urobiť nedá. Dobrá povesť Čechoslovákov ktorú si vybudovali v Afganistane, v 70 rokoch dvadsiateho storočia bola navždy zničená vo chvíli, keď vstúpili naši prví vojaci na afgánsku pôdu. Už nikdy k nám nebudú pristupovať ľudia v Afganistane úprimne ako k svojim priateľom, vždy tam bude niečo v pozadí čo im bude brániť nám dôverovať. A my budeme mať presne ten istý problém + strach..
