Mám absolútny magnet na hraničné situácie, väčšinou sa donich nedostanem vlastným pričinením, ale zvaľovať vinu na druhých by asi tiežnebolo fér.Občas sa človek dostane k ľuďom o ktorích prítomnosť veľminestojí, ale to predtým než ich stretol nemohol tušiť.Takto nejako som sa aj jadostala na jednu párty, kde sa ale pojem míňa s dojmom aký vo mne tá akciazanechala(slovíčku párty by som sav nižšie uvedených riadkoch už rada vyhla).
Moja kamarátkaSarah mi zavolala niekedy koncom februára, že s ňou musím ísť osláviť NovýRok Baha´i Society(spektrum môjho všeobecného prehľadu nebolo dostatočne široké, nevedela som absolútneo čom hovorí).V tej dobesom už mala za sebou oslavu čínskeho Nového Roku s mojim čínskym susedomodvedľa a ešte jedno repete týždeň na to s tunajšou malajzijskoukomunitou...ďalší „silvester“ ma jednoducho nemohol rozhodiť.
Inštrukcie bolizadané jasne, prísť slušne oblečená(žiadne rifle, žiadne tenisky)a priniesť darček...darček, ktorý by urobil radosť komukoľvek.Sušila somsi hlavu nad tým čo by to malo byť, ale keď som zbadala cestou zo školy luxusnýobchod s cukrovinkami bolo rozhodnuté, no kto nemá rád sladkosti?Ja by somvraždila za pol kila belgických praliniek zabalených postriebrenom papieria ako sa neskôr ukázalo, nielen za čokoládu sú schopní ľudia „vraždiť“.
Vytiahla som zoskrine nešportový outfit(už to dalo zabrať) a vybrala som sa smeromk zadaným geografickým súradniciam, ktoré ma doviedli k luxusnémudomu v nóbl časti južného Belfastu.Dvere mi otvorila španielka akovystrihnutá z mexickej telenovely, zoznámila ma s jej iránskymmanželom(bol čerstvý presne 3 týždne, človeku sa až slza tlačí do oka keď vidítaké kryštalické šťastie).Dohromady tam bolo ešte ďalších 20 ľudí, celé to tamkoordinovala krásna iránka Lua, ktorá je v tomto spoločenstve„zvestovateľom“.Keď som pila už piaty pohár ananasového džúsu, Lua mi vtlačilado ruky lístok s číslom a poprosila všetkých aby si sadli.V stredemiestnosti stál prútený kôš s darčekmi, ktoré sme všetci prinieslia pravidlá hry boli pomerne jednoduché.Číslo jedna vstane, vyberie siz koša darček, rozbalí ho a ukáže ostatním, keď sa číslu dva darčekčísla jedna páči, môže mu ho vziať, číslo jedna potom ide znova do koša poďalší.Potom čo je v hre viac čísel tak všetci môžu brať všetkým až do tejdoby kým kôš neostane prázdny...cirkus Humberto šuvix.Táto hra nás mala naučiťneupínať sa na materiálne statky, ktoré máme, lebo nikdy nevieme kedyo nich prídeme ale hlavne vedieť sa medzi sebou podeliť.Myšlienka sa tozdala byť pekná, len prax bola o inom.
Keď si mama našejhostiteľky vytiahla z koša krásny kávový servis s caffeteroua štyroma rozkošnými šáločkami na presso, som si spomenula, že presne takúcaffeteru zháňam už dlho a ešte stále ju nemám.Ona z nej bolaabsolútne nadšená, neuveriteľne nad ňou hýkala, no jednoducho jej radosť bolaradosťou nás všetkých.Prišiel rad na mňa...bil sa vo mne ten pocit, že somkonečne takto blízko mojej vytúženej caffetery, ale zároveň vezmite niekomuniečo z čoho sa teší...postavila som sa z gauča a neistovykročila smerom ku košu, zastavila som sa nad ním, ale zrak mi spočinul nakávovom servise.Lua niečo vycítila a opýtala sa ma čo chcem, hanbila somsa ako pes, ale vyšlo zo mňa v tom návale negatívnych emócií zo sebasamej, že chcem ten servis.Matke sa zúžili zreničky a ja som tušilasprávne, že to čo sa stane teraz si za klobúk určite nedám.Začala objímať svojpoklad a vykrikovať, že mi ho nedá, že čo je toto za hru, veď to nemáabsolútne žiadne pravidlá, žiaden rád....farba, ktorá ma v tej minúteobliala nebola červená, ale bordová(bože, čo som to ja za sviňu).Dcéra do nejšťuchla so slovami:Mami, daj jej to...Sadla som si na svoje miestos pocitom na ktorý keď si spomeniem ešte dnes, je mi zle.Ale nebojte sakeď bola rada znova na nej tak mi ho hneď vzala, normálne sa mi uľavilo.
Ďaľšia krízovásituácia nastala keď jednej členke vzala nejaká druhá malú magnetickú tabuľu naodkazy.Tá čo prišla o svoj poklad sa na smrť urazila a odmietla siísť po ďalší darček do koša, alebo si niečo vziať od niektoréhoz nás.Jediné čo chcela bola tá sprostá tabuľa a ona je v pohode,ona už nič nechce...Nemohla som uveriť vlastným očiam , podotýkam všetko ľudianad dvadsať rokov.
Po tomto nádhernestrávenom večeri mi bolo navrhnuté či by som nechcela začať šestnásť týždňovýmeditačný kurz...no, popravde, hlbší záujem o východné filozofiea náboženstvá ma opustil približne v dobe keď mi hlavu začalarozbíjať Shrödingerova rovnica(stalsa zo mňa pragmatik) a ako najstaršia z troch detí som sa naučila neupínaťsa na svoje materiálne statky v pomerne rannom veku, o delení sa aninehovorím.Som tým poznačená dodnes...moja zbierka Nového Prostoru mi vlastnýmilistami dosvedčí, na trase Palmovka-Můstek som si tykala so všetkými predajcami.V ten deňsom dala čokoládový muffin s malinami rumunke čo žobrala pred školou(ibaja viem ako to bolelo), každý mesiac prispievam 10 librami zo svojejvýplaty na podporu vzdelania detí v Afrike...keby som ešte absolvovalatento kurz stal by sa zo mňa nevyliečiteľný mizantrop neschopný prežitiav tomto svete...vzala som si pod pazuchu svoje čokoládové vajce, ktoré sami ušlo a odkráčala domov.
