Existuje vôbec láska?

Žijem rok v Londýne, meste plnom ľudí a predsa tu je nejako každý sám. So svojimi priateľmi väčšinou komunikujem len prostredníctvom mailu. A nejako sa to kopí. Jedna pošle, že ju priateľ opúšťa aj ich dvojmesačnú dcéru, nech si žijú ako chcú a nech mu vráti snubný prsteň. Druhú si priateľ nevšíma, tak odchádza sama vlakom v noci s teplotou domov. Tretí sa rozídu po šiestich rokoch. Ako to vlastne je? Boli títo ľudia spolu iba zo zotrvačnosti, boli spolu, len aby niekoho mali, aby neboli sami? Objímam niekoho a pýtam sa: ‘Ako sa máš?’ Odpovedá, ze nič moc, lebo ho nikto nemá rád, hovorím mu, ja ťa ľúbim. Vraví nie, toto nie je láska. Ako to vieš? Pretože som niekoho raz miloval a chcel som sa zabiť. Je láska skutočná ozaj len vtedy, keď nás bolí? Najlepšie diela vznikajú, keď láska skončila alebo bola neopätovaná. Som s kamarátkou Jankou na víne, skončíme pri tom, ze sme hlúpe a vždy sa namotáme na nesprávnych chlapov. Hovorím jej, láska neexistuje. Stretla si ju niekedy? Mám 27 rokov, stretla som pár chlapov, strávila s nimi čas, ale keď sa pozriem do minulosti, tak to láska nebola. Jana mi hovorí, si pesimista, ja stále verím. Povedz mi jeden príklad, ktorým to vyšlo. Po čase sa to aj tak premení len sexuálna chémia na zotrvačnost. Žiadna láska, iba zvyk, neschopnosť sa rozísť… Jana argumentuje, že sa to zmení v úžasné priateľstvo. No ja neviem. Nie su skutočne títo ľudia spolu len preto, aby ich doma niekto čakal, niekto kto vypočuje ich problémy, akísi zadarmo psychológovia, ktorým sa vyrozprávate?