Po skončení VŠ v nie príliš perspektívnom odbore som sa pustila do hľadania práce. Zo začiatku som mala, ako každý mladý človek, kvetnaté predstavy o tom, že sa mi podarí nájsť prácu v takej oblasti, čo by sa aspoň trochu približovala tomu, čo som vyštudovala. Realita tohto sveta, ale hlavne moje nízke sebavedomie a nedôvera v samú seba a svoje schopnosti ma však veľmi rýchlo presvedčili o tom, že to až také jednoduché nebude. Napriek tomu a našťastie (dnes skôr konštatujem, že "bohužiaľ"), som sa zamestnala relatívne rýchlo.
V apríli 2012 som ukončila školu a v septembri som už mala prácu recepčnej v jednom z najlukratívnejších bratislavských hotelov. Všetko bolo úžasné, tešila som sa ako malé dieťa. Že spoznám nových ľudí, že sa naučím nové veci, skrátka a dobre, bola to vidina úžasného života. No dlho to netrvalo a z pre mňa vtedy nepochopiteľných príčin som po 2 mesiacoch dostala "padáka" (škoda len, že to nebol ten zlatý). Dnes sa tomu už smejem, ale vtedy som to brala dosť tragicky a čo bolo horšie, vinu som pripisovala len sama sebe, svojej neschopnosti, nedostatočnosti alebo čo ja viem čomu a vôbec mi to nepridalo na psychickej pohode. Nuž, aj zlá skúsenosť je skúsenosť. Nezostávalo mi nič iné, iba sa znovu pustiť do hľadania.
Bez mučenia priznávam, že som skúsila aj fabriku. Nakoniec, žiadna práca nie je hanbou a žijeme v dobe, kedy vysokoškolsky vzdelaní sú robotníkmi a maturanti či ľudia s výučným listom rozkazujú (v žiadnom prípade však nechcem urážať ľudí s maturitou alebo výučným listom. Práve naopak- občas sa mi zdá, že vysokú školu dnes už dokáže ukončiť každý blbec a šikovní ľudia občas narážajú na mantinely typu: nedostatočné vzdelanie. No nie o tomto som chcela.)
Prešla som aj ďalšou nelichotivou skúsenosťou v call centre, kde si na mne jedna osoba vybíjala svoje nervy, frustrácie a čo ja viem čo ešte. Niekto by si povedal: ok, kašlem ťa, koľko si povieš, toľko máš. Lenže ja som iná povaha a nedokážem púšťať takéto veci jedným uchom druhom a druhým von a už vôbec nie pracovať v takomto ovzduší. Alebo proste priťahujem takéto situácie, neviem. No toto bol ďalší klinec do mojej rakvy, ktorú som už mala vo svojich predstavách vytvorenú. Úprimne, nebavilo ma stále čosi hľadať, kdesi odznovu začínať a čakať čo zas bude zle. Napriek tomu som to ešte skúsila. A..
Nikdy neprestanem byť vďačná Tomu tam hore (či už si ho nazvete Bohom, Alahom alebo vyššou silou, to je jedno), že ma tam poslal. K nim. K mojim láskam, ktoré ma zachránili, dali mi novú chuť do života a presvedčili ma o tom, že všetky tie predchádzajúce neúspechy boli len skúsenosťou, ktorou som si jednoducho musela prejsť kým som našla to, čo ma napĺňa. Áno, dnes pracujem. S dospelými autistami, ale pre nás sú to deti. Naše deti. Netvrdím, že všetko je ideálne, ale je to zatiaľ to najlepšie, čo ma v živote mohlo stretnúť- oni sú to najlepšie. Naučili ma veľa a stále sa od nich učím. Ako milovať bezpodmienečne, nevzdávať sa, vážiť si maličkosti. Oni zmenili môj život, zachránili ma predo mnou samou.
Ďakujem..Ľúbim vás!
