Pán Juraj učil tridsať rokov na gymnáziu matematiku. Veril v staré osvedčené metódy a tak študentov povzbudzoval, aby si okrem odfotenia tabule na mobil písali poznámky aj rukou do zošitu. Výskum ukazoval, že sa tak lepšie učivo vryje do mozgu. Aby im išiel príkladom, všetko dôležité písal na tabuľu a farebne zvýrazňoval.
Prvé príznaky choroby si preto všimli jeho študenti. „Prepáčte, pán profesor, my vieme, že toho učiva sa na tabuľu musí vojsť veľa, ale keď píšete stále menším a menším písmom, my vzadu to neprečítame,“ povedali mu láskavo. To si Juraj vôbec nevšimol. Jeho študenti mali pravdu, jeho písmo bolo čoraz ťažšie čitateľné.
Onedlho si uvedomil, že keď ide s kamarátmi na pivo, cíti úzkosť a strach. V hlave si musí dopredu naplánovať, ako sa dostane s nápojmi od baru ku stolu, aby nič nerozlial. Stále viac sa bál, že zakopne alebo stratí rovnováhu. Jednoducho sa na nohách necítil isto.
Keď sa mu v ľavej ruke objavil ľahký tras, vedel, že je čas navštíviť doktora. Ten jeho obavy rýchlo potvrdil. Nešlo o bežné prejavy starnutia, pán Juraj mal Parkinsonovu chorobu. Ako vo sne si vybral v lekárne predpísané lieky a preštudoval odporúčania. Už mnoho rokov žil sám. Deti aj vnučka sa ho snažili všemožne povzbudiť, ale trvalo pár mesiacov, kým sa Juraj spamätal z prvotného šoku.
Aj keď často cítil beznádej, poctivo upravil stravu a začal chodiť na fyzioterapiu. Každé ráno cvičil doporučené cviky a videl, že jeho svaly sú menej stuhnuté a istejšie chodí. Po niekoľkých úspešných stretnutiach fyzioterapeut navrhol Jurajovi: „Viete, pán Juraj, tieto cvičenie vám už idú skvele. Možno je čas začať bojovať aj na ďalších frontoch. Navrhoval by som tréning pamäti a nový koníček.“
Pán Juraj najbližšiu nedeľu rozprával vnučka Julke, ako si hľadá nové hobby. „Vieš, ten môj fyzioterapeut má pravdu, ale ja som už vyskúšal mnohé voľnočasové aktivity pre ľudí s Parkinsonom, ale všade som sa buď strápnil alebo nudil.“
„Ale dedko, to si nemusel. Môžeš predsa chodiť na moje lekcie keramiky pre dospelých. Každý si tam vyrába, čo chce a je to veľká zábava,“ navrhovala Julka. „No ja ti neviem, Julka, nikdy som nič také nerobil,“ pochyboval nahlas Juraj. „No práve, dedko, to je výborné aj na tréning tvojej pamäti. Stále sa musíme učiť nové veci,“ zajasala Julka.
Hneď ďalší deň prišiel Jurajovi e-mail od Julky. Čím ďalej čítal, tým viac sa usmieval: Milý dedko, prečítala som dostupný výskum (viem, ako zbožňuješ odborné štúdie) a zistila som, že práca s hlinou je skvelá podporná terapia pre ľudí s Parkinsonovou chorobou. Zlepšuje koordináciu, zručnosť, znižuje tras a stuhnutosť ruky. Rytmické pohyby a sústredenie na tvarovanie hliny pomáhajú dosiahnuť pokoj a uvoľnenie mysle. Toľko z výskumov. Teším sa na Teba v utorok o šiestej. Prines si starú košeľu a uterák. Pa, Julka“
Postupom času sa okolo pána Juraja vytvorila celá skupina seniorov, ktorí chceli tvoriť a byť súčasťou komunity. Pán Juraj pomohol všetkým nováčikom s orientáciou a prvými krokmi. Keď bola Julka chorá, viedol aj lekcie a ukazoval ostatným nové techniky. Seniorská skupina si na konci lekcie vytvorila vlastný rituál, ktorý nazvala filozofovanie nad šálkou čaju. Najradšej počúvali pána Juraja, lebo z neho vyžaroval pokoj a vnútorné šťastie.
„Viete, táto choroba ma toho naučila veľa. A ešte stále učí. Už viem, že potrebujem byť silný a mať veľa podpory, aby som zvládol žiť s Parkinsonovou chorobou. Ak sa jej poddám, celého ma pohltí. Väčšinu času ma vyčerpávajú symptómy choroby, ale moje umenie mi pomáha sústrediť sa na niečo iné. Strieda sa u mňa úzkosť a depresia, ale keď modelujem a vyrábam keramiku, nevnímam žiadny tlak. Aj keď čelím mnohým výzvam, mám sa každý týždeň na čo sa tešiť. Lekcie modelovania s Julkou ma držia nad vodou.“
