Preventívne prehliadky dopadli nad očakávanie dobre. Namerali jej síce zvýšený tlak a potrebuje silnejšie okuliare, ale inak bola podľa doktorov zdravá ako rybička. Ďalej si môže v pokoji užívať dôchodok. Má svoje dobré priateľky, psa Čertíka a hlavne deti, ktoré k nej radi a dobrovoľne chodia na nedeľný obed.
Dnes je nedeľa, ale nie taká pohodová ako zvyčajne. Nie po tom, čo sa stalo v piatok. Anička si pozorne prezrela tváre svojich blízkych. Syn Lukáš sa tváril vážne a mal so sebou vytlačené nejaké tabuľky s dátumami. Dcéra Adela priviedla aj partnera Petra, čo robila len zriedka. Obaja sa skláňali nad mobilom a ticho sa dohadovali. Jej najmladšia Lucia sedela stranou od ostatných a sústredene ťukala do tabletu. Neprišli len na jej výbornú kávu, toto bola intervencia.
Keď si najstarší Lukáš významne odkašľal, v duchu stŕpla. „Pozri, mami,“ začal Lukáš vážne, „to čo sa stalo v piatok nás všetkých vydesilo. Vieš ako veľmi ťa máme radi.“
„Musíš nás nechať, aby sme ti pomohli,“ pridala sa Adela. „Plán už máme pripravený. Ja ťa budem voziť na jogu a do klubu. Do sauny s tebou bude chodiť Lucia a na nákup ťa vezme Lukáš v sobotu poobede.“ Vymenovala Adela a podávala jej vytlačený rozpis. „Mysleli sme na všetko. Svoje auto ani nebudeš potrebovať.“
Tak toto je váš plán – konečné riešenie. To paní Anička nečakala. Po dlhej diskusii sa dohodli, že skúsi službu Bolt. Vďaka tomuto kompromisu získala čas. Hneď ako deti odišli, zavolala svojej najlepšie kamarátke Janke.
„Musíš mi poradiť. Už došlo na konečné riešenie. Deti mi chcú vziať auto a prevážať po meste ako nejakú neschopnú starenku. Lekár povedal, že som v poriadku. Riadenia sa nevzdám, zatiaľ nie, viem, že na to stačím. V piatok som bola roztržitá.“ vysypala paní Anička jedným dychom do telefónu.
„Ja viem,“ tíšila ju paní Janka, „len keby si nebola zavolala políciu a nenahlásila svoje auto ako ukradnuté. Tým si ich vydesila...“
„Deti si myslia, že keď zabudnem, kde som zaparkovala, zabudnem aj na dopravné predpisy. Tak to ale nie je. Riadenie mám v krvi. Vždy si za volantom vyčistím hlavu a môžem ísť kam sa mi zachce.“ posťažovala si paní Anička.
„Viem, že sa nechceš vzdať svojej slobody. Pomôžem ti. Myslím, že ešte nie je neskoro.“ Sľúbila paní Janka.
„Čo navrhuješ?“ spýtala sa s nádejou v hlase paní Anička.
„Vezmi to ako príležitosť začať trénovať pamäť a dokázať svojim deťom, že sa mýlia. Budem chodiť na výlety s tebou. V podzemnom parkovisku si vždy spolu vytvoríme asociáciu na kód parkovacieho miesta. Čítala som o tom na internete. Je to zábavné, uvidíš.“
Nasledujúcu stredu vyrazili na nákupy spolu. Zaparkovali na mieste K3 a paní Janka prevzala velenie. Začni tým, že si predstavíš tri veci, ktoré začínajú na K a umiestniš ich do auta. „Tri krabice, tri kvetináče, tri knihy,“ navrhovala Anička.
„To je dobré, ale pamäť treba prekvapiť a zapojiť všetky zmysly, len tak si novú informáciu spoľahlivo uloží. Zatvor oči a predstav si, že do nášho auto na mieste K3 nastúpili traja klauni. Vidíš ich červené nosy a oranžové parochne. Počuješ ako sa nahlas smejú, nafukujú zvieratká z balónov, spúšťajú okná a vyfukujú pestrofarebné bubliny. Okoloidúcich lákajú na cukrovú vatu, ktorú točia na zadnom sedadle.“ Vysvetľovala paní Janka. To sa už pani Anička smiala od ucha k uchu a radostne prikyvovala.
„Na tento cirkus tvoja myseľ len tak nezabudne, uvidíš. A pre istotu som si kód nášho parkovacieho miesta aj odfotím.“ povedala paní Janka a žmurkla na paní Aničku. Potom obe veselo vykročili do nákupného centra.
