„Ak o šesť mesiacov umriem, nemám čas čakať u lekára,“ povedal si rázne Paľko (69) a odkráčal z čakárne. Paľko nepreháňal, to nemal v povahe. Bol to práve tento pán doktor, ktorý mu na základe dlhého zoznamu jeho diagnóz vymeral šesť mesiacov života.
„Dajte si veci do poriadku, pán Kováč“ povedal Paľkovi pri poslednej kontrole. „A popremýšľajte, či by sa vám s tým Alzheimerom nedožilo pohodlnejšie v nejakom opatrovateľskom ústave,“ dodal. „Ja ti dám ústav! Taký nemohúci ešte nie som!“ rozčúlil sa vtedy v duchu Paľko.
Na toto všetko spomínal, keď kráčal po Hlavnej ulici. Vzbura mu dodala silu. Usmieval sa od ucha k uchu a premýšľal, čo podnikne, keď je všetok čas zase len jeho. „Už to mám! Pôjdem do kina na nejakú komédiu,“ povedal si Paľko.
Okrem filmu si užil aj pukance, limonádu a záhadné postavičky skákajúcich dinosaurov, ktoré mu dali ako darček pri pokladni. „To bolo úžasných 123 minút. Už dávno som sa tak nepobavil,“ premýšľal, keď vyšiel z kina. „Takto sa chcem cítiť už stále – ľahko a radostne,“ zaumienil si.
Ako bývalý vedúci štatistického úradu si s pôžitkom spočítal, že do konca života mu podľa jeho doktora zostáva ešte približne 241 920 minút. „241 920 minút radosti! To zvládnem, len to chce dobré plánovanie,“ uistil sa Paľko.
Okrem komédií sa vybral aj do cirkusu a na workshop o komiksoch. Kamarát Peter ho už roky pozýval do turistického klubu. Teraz sa bez váhania pridal. Najväčšiu radosť však Paľko čerpal z tých najobyčajnejších vecí – z teplého slnka, čerstvej kávy a kvetov vo svojej záhradke.
Keď na neho prišli chmúrne myšlienky, rýchle si prepočítal, koľko mu ešte zostáva minút a zamyslel sa, či ich chce stráviť sebaľútosťou. Nechcel. A tak si vždy našiel nejaké malé radostné rozptýlenie. Minútu po minúte.
Soboty Paľko pomáhal v útulku pre psíkov. Tam stretol Ivanku, ktorá tiež kedysi vyštudovala matematiku. Skvele si rozumeli a začali spolu podnikať výlety po slovenských hradoch a zámkoch.
Zrazu mu nestačilo tých 241 920 minút života, ktoré vypočítal, že asi má. S Ivankou chcel stráviť ešte roky a roky. Zaumienil si, že k radosti ešte získa späť aj svoje zdravie. V hĺbke duše vedel, že sa mu to podarí. Veď inak by predsa Ivanku nestretol...
A mal pravdu. Ivanka bola jeho plánom nadšená. Pomohla mu upraviť stravu, spoločne začali chodiť na dlhé prechádzky, zaradili tréning pamäti a spoločne si adoptovali šteniatko.
Keby bol Paľko ešte odpočítaval svoj čas, zistil by, že 241 920 minút mu vypršalo presne ten víkend, čo mali s Ivankou zásnuby. Pozvali na chatu rodinu, známych aj priateľov a pripravili im veľký piknik. Paľko sa zvŕtal okolo grilu a cítil sa zase mladý.
„Ako to robíš, že vyzeráš tak skvele, ocko?“ spýtal sa Paľka jeho syn Robert. „Videl som tvoje posledné správy a nevyzerali veľmi dobre,“ dodal. Robert skončil medicínu pred 5 rokmi a teraz sa už tešil z rozrastajúcej sa praxe.
„Radosť. Jednoducho si užívam život, Robko. Do toho som začal zdravšie jesť, chodím na turistiku a tréning pamäti. Ale radosť je najdôležitejšia. A dôvod žiť,“ zdôraznil Paľko a pozrel sa s láskou na Ivanku, ktorá sa venovala ich vnúčikovi Ivankovi.
