Marika a ja sme si vždy chceli užiť naše zlaté roky naplno. Čítali sme knižky o japonskom ostrove Okinawa, kde sa mnoho ľudí dožije 100 rokov v zdraví a spokojnosti. Preštudovali sme si ich príbehy a začali vytvárať našu vlastnú verziu oázy zdravia a vitality na východnom Slovensku.
Marika vždy rada varila. Nové recepty so superpotravinami jej urobili veľkú radosť. Začala zbierať a sušiť bylinky. Spoločne sme opravili chatku na našej záhrade. Konečne sme mali na všetko dosť času. V lete sme robili grilovačky a pozývali rodinu a priateľov. Dobré jedlo, pohyb na čerstvom vzduchu, zážitky s rodinou a priateľmi nám dávali pocit, že sme si naozaj vytvorili svoj kúsok raja.
Vždy som rád plánoval a všetko dôležité sme si s Marikou písali do kalendára, osobných diárov, ročného plánovača a množstva farebných lístočkov na chladničke. Naviac som denne riešil sudoku a krížovky.
Moja pamäť mala teda veľa podpory. Keď mi pár dní po oslave 65. narodenín diagnostikovali Alzheimerovu chorobu, bolo to nepríjemné prekvapenie. Prvé prejavy choroby som si všimol, až keď som poplietol postup receptu na čučoriedkové lievance. Potom mi párkrát nevyšiel rozpočet a ukázalo sa, že som nejaké peniaze aj stratil. Nakoniec som stratil aj sám seba cestou na nákup do miestnych potravín. Zachránila ma suseda, keď si všimla, že nasadám na medzimestský autobus.
Rady doktora boli na nezaplatenie. Pomohol nám zorientovať sa v dostupnej liečbe, odporúčal mi vhodné doplnky stravy a špeciálne cvičenia na tréning pamäti. Veľmi ho zaujalo manželkine rozprávanie o našom okinawskom projekte dlhovekosti. Povzbudil nás, aby sme v ňom určite pokračovali.
Okrem cvičenia, zdravej stravy a odpočinku odporúčali knižky o japonskej dlhovekosti rozvíjať a udržovať priateľstvá, zapojiť sa do aktivít miestnej komunity a nachádzať šťastie v každodenných činnostiach. Šťastie vám väčšinou nepadne do lona, musíte si ho pestovať. Pre každého môže vyzerať šťastie inak.
Moja manželka ho nachádza v hudbe. Keď na ňu padne smútok pustí si platňu alebo zabrnká na klavír. Spieva v našom zbore a cez víkendy vedie kurzy spievania pre nespevákov. Hovorí, že najťažšie je presvedčiť študentov, že sa môžu naučiť spievať. Stačí sa uvoľniť a odvážiť sa robiť chyby.
Vraví, že nespeváci sú väčšinou dospelí, ktorým v detstve niekto povedal, že nemajú hudobný sluch a spievajú falošne. Keď na kurze znovu nájdu svoj hlas, nielenže začnú spievať, častokrát sa prestanú báť hovoriť pred publikom a dokážu vyjadrovať svoje pocity. Z toho má Marika vždy najväčšiu radosť.
Ja si svoje šťastie doslova pestujem. Mojím šťastím sú totiž kvety. Cez týždeň sa o kvety starám v záhrade a v sobotu ich predávam na trhu. Ľudia sa vždy pri pohľade na kvety usmejú. Je to taký instantný kúsok šťastia.
Moje dni majú jasný režim. Ráno si rozcvičím telo aj myseľ. Potom mi manželka zabalí desiatu, naleje do termosky teplý čaj a ja idem na celé dopoludnie do záhrady. Tam na mňa z každého záhonu niečo volá: „Prosím, polej nás, okop, vyplej, ostrihaj.“ A ja som ako v jednom kole. Poobede prídem domov unavený no spokojný. Nemám čas myslieť na to, že mám Alhzeimera. Ani si na to nespomeniem. Len keď niekde zabudnem motyku. Potom ju idem hľadať, a to trvá dlho. Ale aj to je tréning pamäti, no nie?
