„Ako som sa mohol stratiť v meste, kam chodím už 30 rokov na dovolenku. To by mi Jolanka poriadne vynadala,“ šomral si Julo (68) popod nos, keď vystupoval z električky. V centre Viedne blúdil už takmer tri hodiny, nevedel sa dostať späť do svojho hotela. Vlastne si ani nemohol spomenúť, ako sa ten hotel volá. Hoci sa navonok snažil pôsobiť pokojne, vnútri sa mu rútil svet - zrazu mu prestala slúžiť pamäť.
S manželkou Jolankou chodievali do Viedne vždy v januári. Julo na koncerty vážnej hudby, Jolanka na povianočné výpredaje. Jolanka umrela pred 10 rokmi, no Julo sa s ňou denne v duchu zhováral. A verne dodržiaval ich tradíciu zimnej dovolenky vo Viedni. Prešiel sa po známych miestach a spomínal na spoločné chvíle.
Teraz však nespoznával vôbec nič. Začalo sa stmievať a Julo pridal do kroku. Netušil, kam má ísť, len vedel, že nemôže zostať v noci na ulici. Zrazu sa mu zazdalo, že v dave vidí známu tvár. Otočil sa a zamával. To stačilo na to, aby sa mu v špáre medzi dlaždicami zachytila špička topánky. Stratil rovnováhu a spadol rovno na tvár - cítil, ako sa mu kamienky zarývajú do líca a z nosa mu tečie krv.
Paže, ktoré ho zodvihli a oprášili, boli mocné, no ich majiteľ nebol dobrý človek. Ako sa z ničoho nič objavil, tak aj zmizol. Keď sa Julo ako tak spamätal zistil, že mu neznámy vzal peňaženku aj mobil. „Čo si teraz počnem?!“ pomyslel si a cítil ako sa ho zmocňuje panika. Držiac sa steny začal bolestivo krivkať dolu ulicou. Vedel, že mu hrozí nebezpečenstvo.
Zrazu sa zastavil. Z otvoreného okna začul dobre známu melódiu Mahlerovej 5. symfónie. Už na škole ho očarila svojou záhadnosťou. Bola bohatá a plná ako život sám. A ten prednes! Aj keď učil na konzervatóriu viac ako 30 rokov, jediný huslista, kto dokázal takto vystihnúť jej podstavu bol Anton.
Julo akoby zrazu našiel kotvu v rozbúrenom oceáne - ani nevedel ako a vošiel do budovy. Postarší vrátnik ho pozdravil. Jula si pamätal ako hosťujúceho huslistu spred mnohých rokov a vedel, že sa z času na čas zastaví pozrieť kolegov.
Jula viedla ďalej hudba sama a šepkala mu, že všetko bude v poriadku. Otvoril dvere skúšobne viedenského symfonického orchestra. Všetko bolo ako kedysi. Stoličky, stojany, vysoké okná a majstri pri práci. Všetky oči sa upreli na Jula, no on videl len jedny. „Anton, pomôž mi. Neviem, kde som, ani ako sa dostať domov,“ vysypal zo seba.
Cesta domov Antonovým autom prebiehala hladko. Púšťali si posledné Antonove koncerty a spomínali na spoločných známych. Až keď vystupovali, Anton neisto navrhol: „Pán profesor, možno by ste mali kvôli tej pamäti navštíviť doktora.“ Julo bol dostatočne vystrašený a do ordinácie svojho neurológa zavolal hneď ďalší deň. Vyšetrenia potvrdili, čo už sám v hĺbke duše vedel. Mal Alzheimerovu chorobu. Nevedel si predstaviť, ako to sám zvládne.
Anton sa Julovi onedlho dní ozval: „Čítal som o účinkoch hudby na pamäť. Posielam vám pár článkov. Tiež nám v našom susedskom kvartete chýba huslista. Pridáte sa?“
Keď chodil Julo na strednú školu, trpel depresiou a úzkostnými stavmi. Hudba ho vytiahla z veľmi temnej jamy a ponúkla mu spôsob ako komunikovať zo svetom. Teraz ho na staré kolená zachránila znovu. Okrem skúšok kvarteta sa Julo postupne zapojil aj do Klubu malých hudobníkov a začal korepetitovať detské divadelné predstavenia.
S Alzheimerom bojoval aj na ďalších frontoch. Začal s cvičením, upravil stravu a chodil na pravidelné lekcie tréningu pamäti. Najviac energie mu však dodal pocit, že je ešte vždy užitočný a môže priniesť ostatným radosť. Keď hral v detskom divadelnom súbore, choroba nad ním nemala moc. Hudbu mal v tele, v rukách a v srdci.
