Miro sa s Julkou zoznámil v trafike. Obaja si prišli kúpiť žreb. Julka vyhrala 100 korún, Miro rande s Julkou.
Julku a Mira spojila spoločná láska a viera, že raz vyhrajú v lotérii. Každý piatok si kupovali žreby a radostne plánovali, na čo minú vyhrané peniaze. Keď nevyhrali, Miro sa vždy rozčúlil. Julka bola síce sklamaná, ale zvyčajne hneď poznamenala: „Miro, nie je to až také zlé. Veď máme Pavlíka, zdravie, útulný byt, dobrú prácu.“ To Mira priviedlo na iné myšlienky a niekedy sa aj pridal: „A v júli nás čaká tá dovolenka.“
Postupom času sa z Julkinho zoznamu „Nie je to až také zlé“ stala bilancia vďačnosti na konci každého týždňa. Občas sa síce objavili malé výhry, no na všetko podstatné si museli poctivo našetriť.
Keď po 35 rokoch manželstva Julka zomrela, Miro mal neustále pocit, že všetko je veľmi zlé a už nikdy nebude lepšie. Ale aj tak naďalej kupoval každý piatok žreby. Dva. Jeden pre seba a druhý pre Julku.
Zlom nastal, keď sa narodil vnúčik Kubko. Miro ho každý deň chodil kočíkovať do parku a tam pozoroval, že oproti svojim vrstovníkom má ešte všetky svoje zuby a orgány. Vládze chodiť a pracovať v záhrade. „Možno to nie je až také zlé. Julka mala pravdu,“ hovoril si Miro. A ďalej kupoval každý piatok dva žreby.
K 60. narodeninám sa Mirovi rodina poskladala na motorku. Mal veľkú radosť, ale užil si ju iba jednu sezónu. Na Dušičky šiel za synom a cestou ho zrazilo auto. Uzdravil sa, no pohybovať sa dokázal už iba na invalidnom vozíku. Keď Miro ležal v nemocnici, trápili ho veľmi chmúrne myšlienky. Bál sa, že zostane doma sám. Alebo bude musieť žiť v nejakom zariadení. Mladým sa akurát narodil druhý synček, majú toho až nad hlavu. Nechcel im byť príťažou.
Jeho obavy však boli zbytočné. Syn s nevestou rýchlo uspôsobili svoj domček tak, aby bol bezbariérový. Keď posledný adventný týždeň otca prepustili z nemocnice, odviezli ho rovno k sebe domov.
Pred Mirovým príchodom presťahovali všetok nábytok z jeho bytu a rozostavili ho čo najpresnejšie. Na stole Mira čakali jeho obľúbené knižky, krížovky a oriešky. Keď to všetko Miro uvidel, rozplakal sa. „Ocko, ako si mohol pochybovať? Veď sme rodina,“ povedal syn Pavol. „Miro, povedzte, čo vám tu ešte chýba?“ spýtala sa nevesta.
„Mne nechýba už vôbec nič. Som dokonale šťastný,“ povedal cez slzy Miro. „Ale prosím ťa, ocko? A čo Tvoje žreby? Tu sme ti ich zopár pripravili “ ukazoval otcovi Pavol. „Aké žreby, synku? Ja už som vyhral v lotérii – vás dvoch a Kubka. Už mám všetko, čo potrebujem,“ povedal a objal svoju rodinu. Syn Pavol túto pamätnú vetu napísal pod spoločnú fotku rodiny na oslave Mirových narodenín.
Ak vás zaujíma, či Miro niekedy vyhral ozajstné peniaze, odpoveď znie „áno“. Veď to poznáte, keď sa prestane tlačiť na pílu... Stalo sa to minulú v nedeľu poobede, keď vzal Miro vnuka Kubka na koláčik. „Dedko, ako si stretol babičku Julku?“ opýtal sa Kubko. „Poď ukážem ti,“ povedal Miro a zamieril k tej pamätnej trafike na Hlavnej ulici. Žreb, ktorý Kubko vybral na počesť babičky Julky im vyniesol výhru 20 000 eur.
