Keď Olinke diagnostikovali Alzheimerovu chorobu, mala pocit, že ju jej telo zradilo. Celý život sa snažila zdravo jesť, hýbať sa a zbytočne sa nerozčuľovať. A to pracovala tridsať rokov ako vrchná sestra. Nebrať si nič osobne bol skoro nadľudský výkon.
Olinka od začiatku vedela lepšie ako väčšina čerstvo diagnostikovaných pacientov, ako sa jej stav bude postupne zhoršovať, až nakoniec možno nespozná ani vlastnú tvár v zrkadle. Celé to na ňu doľahlo a mala pocit, že jej na hrudi leží ťažký balvan. Po niekoľkých bolestivých pádoch a trápnych situáciách v obchode prestala vychádzať z bytu. Bála sa, že sa stratí alebo si ublíži.
Potom Olinka dostala nečakaný darček od vnučky Elišky, ktorá ju chodila navštevovať každú nedeľu. Eliška sa snažila babičku všelijako utešiť, ale nič nezaberalo. A tak jej jedného dňa zavolala a povedala: „Babi, nesiem Ti malý zázrak, ktorý ťa naučí zase milovať život.“
Keď Olinka otvorila košík, vyhŕkla: „Eliška, ako sa postarám o psa, keď sa nevládzem postarať ani sama o seba.“ Ale vzápätí sa na Olinku zahľadeli veľké psie očká plné radosti a dôvery. V tej chvíli si Olinka malé šteňa jazvečíka dočista zamilovala. K životu však ešte mala veľké výhrady.
„Ešte že si mi nepriniesla mačku!“ zvolala so smiechom Olinka, keď jej šteňa začalo olizovať nos. „Ktovie, či by som sa mačke páčila...“ premýšľala nahlas, keď si radostne hladila nového maznáčika. „Neboj babi, so starostlivosťou o šteniatko Ti pomôžem,“ uistila Eliška babičku. „A čo keby sa volalo Mačka?“ šibalsky navrhla Eliška. Keď pes počul meno Mačka hlasno zaštekal a bolo rozhodnuté.
Mačku začala Olinka venčiť najprv len okolo bytovky. Neskôr sa odvážila aj do blízkeho parku. Mačka bola taká plná života, že Olinku vždy rozveselila. Keď stretávali susedov, vypytovali sa na nového psíka a nie len na Olinkinu chorobu. To jej dodalo sebavedomie.
Postupne sa Olinka a Mačka vydávali na dlhšie prechádzky a často sa k nim pridala aj Eliška. Mačka bol síce ten najroztomilejší pes v celej štvrti, no v poslušnosti mal isté medzery. A tak ho Olinka musela často volať aj trikrát, než pribehol. Ten osudný deň to nebolo inak. Olinka sa zdvihla z lavičky a zvučne začala volať: „Mačka, mačka, ideme domov!“
„Vy ste snáď úplne rozum potratila. Veď to je pes a nie mačka,“ zvolala rozhorčene mladá žena sediaca na vedľajšej lavičke.
„Rozum som nestratila, moja milá. Mám síce Alhzeimera, ale meno psíka sme s vnučkou vybrali spolu a myseľ som mala jasnú ako horské jazierko,“ odvetila pokojne Olinka. „Och, prepáčte mi prosím, pani, ja som to tak nemyslela! To mi len tak vykĺzlo z úst...,“ ospravedlňovala sa slečna.
„To nevadí, drahá,“ upokojovala slečnu Olinka. „Ale vadí, mojej babičke Terezke minulý mesiac diagnostikovali demenciu. Je z toho úplne mimo. Nikto z rodiny jej nevie pomôcť. Babička sa sťažuje, že jej vôbec nerozumieme... A ja tu hovorím, také strašné veci,“ rozplakala sa slečna.
„Pri všetkej úcte, myslím, že problémom svojej babičky možno ozaj nerozumiete. Veď ako by ste aj mohla, nemáte ani 20 rokov, však?“ pýtala sa pokojne Olinka. Slečna len prikývla a ďalej ticho plakala. „Poradíte mi, čo mám robiť, prosím?“ obrátila sa slečna na Olinku.
„No, ja tu chodím, každé ráno venčiť Mačku. Keď bude mať vaša babička chuť, priveďte ju do parku. Môžeme sa zoznámiť a porozprávať. Zdieľaný problém je polovičný problém,“ odpovedala Olinka.
Po Terezke prišiel Jakub (72), Irenka (59) a Michal (81). Keď svietilo slnko, stretávali sa v parku, keď pršalo obsadili dva stoly v blízkej reštaurácii. Často sa k nim pridala Olinkina vnučka Eliška a ďalší príbuzní. Onedlho založili spolok a pomenovali ho Hrdzavé mozgy. Hovorili o svojich ťažkostiach, ale aj úspechoch a pokrokoch v liečbe. A samozrejme na žiadnej schôdzke nemohol chýbať maskot spolku pes Mačka.
