„Kto mu ich mohol vziať? Svoje malé záhradníctvo úspešne vedie už viac ako 30 rokov! Nikdy nič nechýbalo. A teraz mu zmizli tri debničky tých najvzácnejších cibuliek holandských tulipánov. To je pohroma!“ nariekal pán Lukáš, keď v pondelok ráno kontroloval skladové zásoby.
Všetko trikrát prehľadal, než vypočul svojich brigádnikov. Obaja svorne prisahali, že na zásoby cibuliek ani nesiahli. Celý deň si nad tým lámal hlavu. Cibuľky sa nenašli. Svojim dvom pomocníkom veril. Niekto sa do záhradníctva musel cez víkend vlámať a cibuľky ukradnúť. Lenže zámok bol neporušený...
Večer všetko povedal manželke Sandre. „To je zvláštne, o zlodejoch zameraných len na cibuľky tulipánov som ešte nikdy nepočula. Naozaj ti nezmizlo nič iné? Veď tam máš mnohonásobne drahšie položky, napríklad tie japonské bonsaje.“ uvažovala nahlas paní Sandra.
Aj keby chcel pán Lukáš celú záležitosť hodil za hlavu, nebolo mu to dopriané. O pár dní zmizli ďalšie debničky cibuliek. Všetko bolo zamknuté, zámky opäť neporušené. Pánovi Lukášovi nedal cibuľkový zlodej spať. Už začínal podozrievať svojich zákazníkov a dodávateľa.
Pri spoločnom nedeľnom obede sa posťažoval aj svojmu synovi Štefanovi. „Bez problémov, tati, nainštalujeme tam pár bezpečnostných kamier. To sa divím, že ich tam ešte nemáte. Zvýšili mi nejaké z poslednej zákazky. Poradíme sa s vedúcim predajne,“ hneď plánoval Štefan.
Ako povedal, tak aj urobil. Kamery boli také malé, že ich pán Lukáš po pár dňoch prestal vnímať. Však často myslel na to, či sa ešte cibuľkový zlodej objaví. Veľmi si prial pochopiť celú tú záhadu.
„Už som to vyriešil, tati. To musíš vidieť,“ povedal Štefan a ťukol na tlačítko prehrať. Prvých pár sekúnd sa nedialo nič. A potom zrazu niekto pootvoril dvere. Postava vošla pomaly a opatrne. Pán Lukáš nemohol uveriť vlastným očiam. Zlodej mal na sebe jeho kabát aj čiapku!“
„To snáď nie. To ja som ten zlodej! Ale na nič sa nepamätám. Ja začínam prichádzať o rozum. Presne toho som sa vždy bál,“ zúfal si pán Lukáš. Bol v šoku a veľmi zahanbený.
„Neboj, tati. Každému sa môže stať, že začne zabúdať. Veď pracuješ vo veku, keď sú tvoji kamaráti už dávno na dôchodku...“ utešoval syn pána Lukáša. „Keď ja mám svoju prácu tak rád. Záhradníctvo som si vybudoval vlastnými rukami. Pamätáš ako sme s tvojom mamou začínali v stánku na námestí?“ zaspomínal pán Lukáš.
„Neboj tati, ešte nie je všetkému koniec. To chce len trochu potrénovať pamäť. Mám pocit, že som niekde čítal o metóde pamäťových miest. To by ti mohlo pomôcť. A od júla ti príde do obchodu pomáhať Lucka. Budete na to dvaja a hneď to pôjde ľahšie,“ povedal Štefan.
Lucka bola najmladšia dcéra pána Lukáša a práve ona po ňom zdedila lásku k pestovaniu rastlín. Bola v poslednom ročníku štúdia záhradnej architektúry a tešila sa, že bude môcť pokračovať v otcovom podnikaní.
„Keď sa pán Lukáš ako tak upokojil, váhalo so synom súhlasil. „Asi máš pravdu. Nejak sa to spraví. Len keby som si spomenul, kam som tie cibuľky dal. Mali také krásne sýte farby a boli priamo z Holandska. Keď si predstavím, že teraz niekde v kúte skaze podľahnú!“
Umiestnenie cibuliek zostalo pre celú rodinu záhadou ešte dlhé týždne. Až keď sa manželia rozhodli prenajať nepoužívanú garáž a paní Sandra sa tam vybrala upratať, našla na poličke 5 úhľadne poskladaných debničiek vyplnených novinami. Vo vnútri boli opatrne zabalené cibuľky holandských tulipánov. Vedľa na stene visel teplomer a merač vlhkosti vzduchu. Oba prístroje ukazovali ideálne hodnoty pre uskladnenie cibuľovín. Pod jednou z debničiek našla paní Sandra zastrčený papierik s rukopisom jej manžela: „ ZÁHRADNÍCTVO. Kúpiť jed na potkany! Už zase!!!“
S úsmevom vzala odkaz a išla hľadať svojho starostlivého manžela záhradníka. Našla ho v kresle, ako sa venuje cvičeniam na prepojenie pravej a ľavej hemisféry z lekcií tréningu pamäti. Keď ju uvidel, zoširoka sa usmial a povedal: “Pozri drahá, ako som celý život pestoval rastliny, teraz pestujem svoje mozgové bunky. Obe činnosti vyžadujú čas a trpezlivosť, ale výsledok stojí za to.“
„To je krásne povedané. A veľmi pravdivé,“ pokývala hlavou paní Sandra. „Pozri, mám pre tvoje mozgové bunky ešte jednu lahôdku. Našla som rozuzlenie záhady cibuľkového zlodeja,“ povedala láskavo paní Sandra a podala manželovi papierik s odkazom, ktorý našla v garáži pri cibuľkách.
