Dnes začal advent, spomienky sa dovalili ako prílivová vlna a pani Anike po tvári stekajú slzy. Alzheimerovu chorobu a vaskulárnu demenciu jej diagnostikovali, keď mala 50 rokov. Výsledky dostala v piatok pred 1. adventnou nedeľou.
Príznaky si však začala všímať už v roku 2014, keď mala iba 45 rokov. Veľa sa od vtedy zmenilo. Kedysi sa k nim do domu schádzala na Štedrý večer celá rodina a zaplnila všetky miestnosti vravou a smiechom. Väčšinou sa zišlo aj 20 ľudí a všetkých bolo treba pohostiť. Pani Anika celé týždne plánovala menu, nakupovala, piekla, varila a chystala. Jej manžel Andrej mal na starosti stromček a dekorácie. Väčšinu večerov strávil vyrezávaním betlému. Deti sa vždy tešili na nový model.
Posledné roky však vyzerajú inak. Štedrý večer strávia s Andrejom sami. Vychutnajú si štedrovečernú večeru a vianočné koledy. Na prvý sviatok vianočný k nim príde syn s nevestou a na Štefana ich navštívi neter so svojim foxteriérom. Potom má Anika svoju online podpornú skupinu pre ľudí s Alzheimerom. Ďalšie dni si rodina rozplánuje tak, aby sa u Aniky vždy zišlo len zopár ľudí. Keby ich prišlo viac naraz nebola by schopná udržať niť hovoru a celý čas by pasívne presedela v kúte.
Andrej sa posledné roky zapojil do varenia, dokonca si kúpil aj pár receptárov. „Niežeby odrazu získal nové hobby, len nechce, aby som podpálila dom. Zabudnem zapnúť rúru, zabudnem rúru vypnúť. Zabúdam, že veci sú horúce. Takže varíme spolu,“ priznáva paní Anika.
„Minulý rok som dala omylom do kapustnice miesto klobásy údené tofu. Keď to Andrej zistil, rozosmial sa a povedal: „Anika, keď chceš, aby som zhodil pár kíl, stačí povedať.“ Potom si online objednal o číslo menšie nohavice a celé sviatky rodine vykladal, ako ho nútim chudnúť. Má skvelý zmysel pre humor. Vždy vie, ako odľahčiť to, že zabúdam,“ rozpráva s láskou paní Anika.
Potom pokračuje vážnejšie: „Tofu kapustnicou to však minulé Vianoce ešte len začalo. Deň pred Silvestrom prišla ďalšia lekcia. Táto ma poriadne vystrašila. V noci som veľmi zle spala, takže som vstala až pred obedom. Ešte som nemala ani kávu, a už niekto hlasno klope na dvere. Len som otvorila a vyrútil sa na mňa obrovský tmavý muž.“
„Strašne som sa zľakla. Skríkla som a rýchle som pribuchla dvere. Obrovskú svalnatú ruku som zmáčkla medzi kovový rám a bezpečnostné dvere. Obor rýchle ustúpil a ja som s úľavou zamkla dvere. Potom som hneď volala Andrejovi, ktorý bol na nákupe a povedala som mu o útoku.“ vysvetľuje paní Anika.
Andrej sa rýchlo vrátil z nákupu a pri vchode našiel svoju neter ako plače v objatí manžela, ktorý si držal pomliaždenú ruku a smutne krútil hlavou. Nakoniec sa všetko vysvetlilo, uhladilo a odpustilo. Pre Aniku to však bol veľký otras a jasný dôkaz, že svoju myseľ nemá pod kontrolou a potrebuje pomoc.
„Andrej pre mňa vytvoril knihu spomienok. So smiechom hovorí, že je to naša tajná zbraň. Sú tam dôležité informácie ako heslá, dátumy a telefónne čísla. Najviac sa vraciam k fotkám a menám rodiny a známych. Andrej mi vždy povie, kto ma príde navštíviť. Spolu sa pozrieme na stránku v knihe spomienok a prejdeme si spoločné zážitky. A potom pre istotu všetkých ešte na začiatku nenápadne predstaví. Neviem, čo by som bez neho robila,“ vyznáva Anika.
„Tiež sa denne sa venujeme cvičeniam na tréning pamäti. Je to náš spoločný rituál. Ja nimi spomaľujem postup svojej choroby a Andrej hovorí, že je to skvelá prevencia. Nikdy nie je príliš skoro začať,“ dodáva.
„Všetko, čo sa nám v živote stane, je dar alebo lekcia. To ma naučil Andrej. Keďže som minulé Vianoce dostala tieto dve veľké lekcie, dúfam, milý Ježiško, že mi tento rok prinesieš dva poriadne darčeky,“ s úsmevom sa Anika pokúša vyjednávať s Ježiškom.
