„Nie je to len vo vašej hlave, pán Novák. Po úraze, ktorý ste prekonali, môžete mať veľmi silné bolesti. A proces rekonvalescencie bude dlhý,“ povedal doktor Marekovi. Tiež mu vysvetlil, ako môže svojmu telo pomôcť, aby sa uzdravilo. Marek začal poctivo cvičiť, upravil stravu, pridal vitamíny a dúfal.
Týždne sa míňali, stromy stratili všetky listy, napadol sneh. S manželkou Majkou postavili vianočný stromček a opäť ho zložili. Čas bežal, veci sa menili, len Marekova bolesť zostávala. Doktor predpísal Marekovi silnejšie lieky proti bolesti, fyzioterapeut vymýšľal nové a nové cviky. Nič nepomáhalo. Marek ticho zúril.
Len pred rokom sa musel vyrovnať s diagnózou Alzheimerovej choroby. Bol zdrvený, ale povedal si, že sa nevzdá. Poctivo chodil na prechádzky, začal sa učiť španielsky a každý týždeň absolvoval tréning pamäti. Pomáhalo to a Marek si vydýchol. No len čo s Majkou ako tak získali pevnú pôdu pod nohami prišla ďalšia rana – úraz.
Vyskúšal všetky možné terapie, cvičenia, masáže, lieky i doplnky. Ako sa zoznam nádejných odborníkov skracoval, strácala sa aj Marekova nádej. Už nemal silu sa ani hnevať. Vzdal sa a len tak díval do stropu. Celé dni preležal v posteli. Prázdny a boľavý. Už nemal silu bojovať. Dusil ho pocit beznádeje a strachu.
Jedného dňa bola bolesť taká veľká, skutočná a skoro hmatateľná, že jej Marek začal v duchu nadávať. „Nenávidím ťa, ty hnusná bolesť. Ničíš mi život. Neznášam ťa. Zmizni!“ rozčuľoval sa a búchal päsťami do periny. Nadávky mu uľavili na duši, ale telo ho bolelo stále rovnako.
„Ty odo mňa asi tak skoro neodídeš, však?“ povzdychol si. V hrudi ucítil uvoľnenie, ktoré sa objavilo vždy, keď rozlúskol nejaký problém. „Čo s tebou len urobím, bolesť, keď nechceš odísť?“ premýšľal v duchu.
Ďalej sa pri tom díval do stropu, ale už sa mu akosi ľahšie dýchalo. Akosi sa zmieril s tým, že má za „spolubývajúcu“ bolesť. Premýšľal, ako s ňou čo najlepšie vychádzať: „Hm, otravná spolubývajúca, čo spustí alarm pri najmenšom neopatrnom pohybe. Taká neurotická...“ A zrazu si spomenul, že na vysokej škole mal presne takú spolužiačku. Vždy stresovala, predpovedala katastrofy a bila na poplach pri najmenšej komplikácii. Tajne ju prezývali otravná Oľga.
„Ha, už ťa mám, bolesť. Veď ty si ako tá naša otravná Oľga. Asi sa mi snažíš pomôcť, ale vždy robíš z komára somára!“ usmial sa sám pre seba.
Bolesť, ktorú pociťoval doteraz bola hrozivá a paralyzujúca. Vyplňovala celý jeho život, lebo v sebe niesla strach, paniku a hnev. Keď sa bolesti pozrel do očí a začal ju namosúrene prezývať otravná Oľga, zmenila sa na jednoduché vnemy.
Bolesť Marekovi hovorila: „Daj si pozor. Našľapuj opatrne.“ Niekedy jej aj poďakoval, že ho varuje. Keď mal horší deň, tak ju aj okríkol. No postupne prestala zaberať celý jeho život a stala sa z nej len otravná spolubývajúca.
Marekov život sa nezlepšil zo dňa na deň. Po čase sa vrátil k dlhým prechádzkam, tréningu pamäti aj lekciám španielčiny. Ani sa nenazdal a už s Majkou opäť zdobili vianočný stromček. „Tak ako sa má tvoja otravná Oľga?“ spýtala sa láskavo Majka. „Ani neviem, už sa pár dní vôbec neukázala,“ povedal s úsmevom Marek a objal svoju Majku.
