„Nepríde. Nezavolá. Ba ani nezdvihne telefón,“ sťažovala sa Veronika svojej kamarátke Betke. „Už sme sa nevideli skoro dva roky. Len podľa fotiek na facebooku viem, že žije. A vidím, ako rýchlo moje vnúčatká rastú“ povedala Veronika smutným hlasom. „Čakajú ma ďalšie sviatky osamote. Vôbec sa na Vianoce neteším,“ priznala.
„To je ťažké prijať. Viem, aké sú pre Teba Vianoce dôležité,“ odpovedala Betka. „Ale uvidíš, niečo sa nájde...“ dodala Betka. Pre Veroniku bol advent najsmutnejším obdobím v roku. S nostalgiou spomínala, aká bola šťastná, keď bol jej dom na Vianoce plný smiechu a pohody. A desila sa dlhých a prázdnych sviatočných dní, ktoré ju čakajú tento rok. Odkedy jej diagnostikovali Alzheimerovu chorobu, musela prijať mnoho zmien.
Začalo sa to nenápadne. Najprv si Veronika všimla, že si musí časy schôdzok kontrolovať v kalendári. Až do tej chvíle nosila všetko v hlave. Prvý príznak, ktorý ju naozaj znepokojil bol problém s rovnováhou. Zrazu mala problém posúdiť vzdialenosti. Zakopávala o schody a čo horšie párkrát zaparkovala tak, že nemohla vystúpiť z auta.
Žiadna z jej známych si úpadok mentálnych funkcií u Veroniky dlho nevšimla. Na vysokej škole jej namerali nadpriemerné IQ. Aj keď Veronike choroba rýchlym tempom brala mozgové bunky, vždy ich ešte mala viac ako väčšina populácie.
K liečbe pristúpila s rovnakým zápalom ako ku všetkému vo svojom živote. Zahájila program tréningu pamäti, upravila stravu i denný režim. Sudoku doplnila ďalšími cvičeniami na posilnenie pozornosti. Tenis vymenila za pilates. Vonku chodila vždy s paličkou a nabitým mobilom. Väčšie nákupy si nechávala doniesť domov. Pre vlastné bezpečie a bezpečie iných sa vzdala šoférovania. Zmierila sa s tým, že si popoludní musí ľahnúť a prispôsobiť denný program svojim silám.
Vianoce boli pre Veroniku vždy známe a bezpečné. Nechcela, aby sa zmenili. Všetko bolo ako má byť, ako to robila jej mama, keď bola Veronika ešte malá. Vianoce boli jej bezpečný prístav a svetlo na konci roka. Teraz bude na sviatky zase sama... Vôbec sa netešila.
Tretiu adventnú nedeľu sa šla Veronika prejsť do parku. Celá krajina bola pokrytá bohatou snehovou prikrývkou. Oprela sa o strom a spomínala, ako kedysi s dcérou stavali v parku snehuliaka. Vtom začula za sebou rozhovor dvoch stredoškoláčok.
„Prečo budeš mať Vianoce nanič?“ spýtala sa vyššia z dievčat svojej kamarátky. „Veď vieš. Mama je zase bez práce,“ odpovedala jej nižšia postava v ošúchanom kabáte. „Neviem, ako zvládneme kúpiť darček pre Stanku a Blanku. Máme sotva na jedlo. A starí rodičia nás u seba na sviatky nechcú, tak budeme zasa sami. Vôbec sa na Vianoce neteším,“ priznala.
Keď Veronika začula poslednú vetu, otočila sa. Útle dievča v starom kabáte hneď spoznala – bola to Majka Nováková. Bývala s mamou a dvomi mladšími sestrami hneď vo vedľajšou vchode. Najprv Veronike zovrelo srdce ľútosťou, keď si spomenula, ako minulé leto manžel paní Novákovej zahynul pri autohavárii. Zostala s troma deťmi sama... aké to musela mať ťažké.
Vzápätí však Veronike zasvietili oči. „Keď nemôžem pomôcť svojej dcére, pomôžem dcéram paní Novákovej,“ povedala si a už vytáčala číslo svojej kamarátky Betky. „Ahoj, niečo sa našlo! Usporiadam susedské Vianoce. Musíme pripraviť hostinu pre 5 ľudí,“ oznamovala nadšene.
Hneď na ďalší deň sa Veronika vydala za pani Novákovou. „Pani Lenka, pozývam vás aj vaše dievčatá na štedrovečernú večeru. Doručili mi lososov dlhých ako late v plote a potrebujem pomôcť ich zjesť,“ povedala priateľsky. Z mladej tváre Lenky vystupovali vystrašené oči lemované čiernymi kruhmi. Najprv o večeri nechcela ani počuť, ale keď Veronika naliehala, s radosťou súhlasila.
A tak sa Veronika pustila do varenia, pečenia a zdobenia. Tešila sa, že jej domov bude zase plný smiechu a pohody. Zabalila skromné darčeky pre dievčatá. A postavila malý stromček. O šiestej prišla paní Nováková s dcérami a všetci zasadli k štedrovečernému stolu. Veronika bola šťastná. Tešila sa z Vianoc. Z druhého konca stola sa na ňu rozžiarene usmiala najstaršia dcéra Majka. Tiež sa tešila z Vianoc.
Po večeri sa všetci presunuli do obývačky, rozbalili si darčeky a zaspievali koledy. Dievčatá sa nadšene hrali s novými bábikami a Veronika a Lenkou si vymieňali recepty na vianočné koláče. Najmladšia dcéra Blanka si prezerala fotografie na konferenčnom stolíku.
„A toto je kto,“ spýtala sa Veroniky a ukázala prštekom na usmievavú mladú ženu s dvoma deťmi v kočiariku. „To je moja dcéra Adela,“ odpovedala Veronika. „A príde na Vianoce domov?“ opýtala sa Blanka.
„Príde. Až bude pripravená. A ja tu na ňu budem čakať. Nič viac nemôžem urobiť,“ povedala Veronika a s nehou pohladila fotografiu na stolíku.
