„Čo tam po chudnutí do plaviek. Mne by stačilo, keby som sa takto o rok vošla do svojho obľúbeného kožuchu,“ odpovedala Zlatka svojej neteri Anežke. Obe sedeli u kozmetičky a užívali si svoj každomesačný skrášľovací rituál. Anežka si s oddanosťou prezerala lesklý ženský časopis. Pri tom štebotala, ako potrebuje schudnúť, zmeniť vlasy, obočie, riasy aj nechty a nechať si napichať čelo čerstvou dávkou botoxu, aby sa svojim zjavom priblížila skutočne neskutočným modelkám na stránkach jej obľúbeného časopisu.
Jej teta Zlatka bola už v tom múdrom zrelom veku, ktorý prináša žene vieru vo vlastnú intuíciu a odolnosť voči tlaku reklamy. Musela však uznať, že po odchode do dôchodku nabrala každý rok 5 kíl a teraz to už bolo poznať. Aj z lietadla, ako hovorila jej známa Edna.
Zlatka pracovala celý život ako vedúca školskej jedálne vo svojom rodnom mestečku. Každého žiaka poznala po mene. Keď jej neteri diagnostikovali celiakiu, prečítala si o potravinových alergiách všetko, čo našla. Všimla si, že aj v škole pribúdajú deti s ekzémom a pokynmi od alergiologičky. Tak si okrem mien začala pamätať aj špeciálne diéty jednotlivých detí.
„Máš fakt úžasnú pamäť, drahá,“ zvykol ju vždy chváliť jej manžel Oto. To bola pravda. Teraz však už pár rokov nemala ako pamäť trénovať a začala zabúdať. Najprv len mená známych, no postupne aj to, že si má vziať lieky a zamknúť dvere od bytu.
Keď ju ustaraná Anežka vzala ku špecialistovi, diagnóza potvrdila Zlatkine najhoršie obavy. Alzheimer okradol o posledné roky života jej matku aj babičku. A teraz zaťal zuby do jej šedej hmoty mozgovej. Po prekonaní prvotného šoku sa Zlatka rozhodla zabojovať.
Ani Anežka nezaháľala a prečítala všetky možné výskumy o efektívnych terapeutických postupoch pri Alzheimerovej chorobe. „Radila som sa s doktorom a toto je naša najlepšia možnosť. Táto klinika má komplexný program starostlivosti a najlepšie hodnotenia v lekárskej komunite,“ vysypala zo seba Anežka a podala tete Zlatke zlatú brožúru s fotkou usmievaných babičiek a zasnežených Álp.
Zlatka si pozorne preštudovala luxusnú brožúrku švajčiarskej kliniky. „Možno dôjde aj na túto možnosť, moja drahá,“ odpovedala Zlatka. „Zatiaľ mi však moje telo hovorí, že chce zostať vo svojej rodnej zemi, v teple domova a v kruhu rodiny. Chcem si posledné roky užiť podľa seba. Sadiť na svojej záhrade, chodiť s vami na výlety a čítať si svoje detektívky,“ vysvetlila a brožúrku vrátila Anežke.
„Ďakujem za všetko, čo si naštudovala. Určite sa polepším v jedle, vyskúšam lieky a zaradím pravidelný tréning pamäti. A hlavne začnem chodiť cvičiť. Veď musím najprv schudnúť do svojho kožucha,“ žmurkla a šibalsky sa usmiala.
Takúto odpoveď Anežka nečakala a bola v šoku. Dúfala, že tete dohovorí doktor a tak sa k nemu hneď objednala na konzultáciu. Keď mu vysvetlila svoj problém, vážne pokýval hlavou: „Viete, paní Hlaváčová, za tie roky praxe som získal veľký rešpekt k intuícii starších ľudí. Neviem, ako to robia, ale keď sú prepojení so svojím telom, často v hĺbke duše vedia, čo je pre ich uzdravenie najlepšie. A potom je tu ešte otázka vôle k životu. Ak chce vaša teta žiť vo svojej domovine, v Alpách by sa cítila ako muškát na snehu. Uvädla by vám.“
Anežka bola stále sklamaná a zmätená. Nerozumela rozhodnutiu svojej tety. Rozhodla sa však jej intuícii. Zlatka sa dožila krstín svojej pranetere presne tak, ako si vždy priala. Až do svojich posledných dní chodila vo svojom obľúbenom kožuchu. Pracovala na záhrade. Po večeroch si pri krbe čítala svoje detektívky. A každý mesiac chodila s Anežkou na kozmetiku. Veľmi je potešilo, keď si po čase všimla, že Anežka upustila od injekcií botoxu a prísnej diéty.
