Keď som včera popoludní nastupovala v Bratislave do vlaku, vybrala som si predposledný vozeň, aby som v Malackách na stanici vystúpila čo najbližšie k miestu, kde som mala od rána zaparkované auto. Vozeň bol iný ako ostatné, úzka kľukatá chodbička ho rozdeľovala na dve polovice a bol takmer prázdny. Keď sme prišli na zastávku Železná studnička, videla som tam stáť skupinu rómskych detí, malých aj veľkých. Hneď som si pomyslela, že určite idú do Plaveckého Štvrtka. Neskôr sa ukázalo, že som si tipla správne.
Len čo sa na zastávke otvorili dvere vlaku, deti vtrhli rovno do vagóna, v ktorom som sedela, a ešte aj do tej istej polovice. V momente sa celý vozeň zaplnil krikom. Decká sa rozbehli uličkou medzi sedadlami, vrhali sa na na voľné miesta a v zápale boja ma nechtiac niektoré aj udrelo, lebo som sedela na sedadle pri uličke. Na to pri okne pražilo slnko.
Sedadlo vedľa mňa bolo stále neobsadené, keď o chvíľu pristúpil ku mne taký šprndel v špinavom tričku a spýtal sa, či si tam môže sadnúť. Povedala som, že samozrejme, že keď sa tak slušne opýtal, tak je vítaný. Malý sa usadil a zostal sedieť ako prikovaný, ani sa dozadu neoprel, nepohol sa, len pozeral pred seba. Všetci naokolo po sebe vykrikovali, poskakovali v uličke a vyskakovali zo sedadiel, no tento krpec vedľa mňa sekal dobrotu. Zjavne ma nechcel sklamať, asi mu záležalo na tom, aby v mojich očiach stále vyzeral ako slušné dieťa.
Uličkou prechádzal mladý muž, „biely“, vysoký, vyšportovaný, na prvý pohľad vzbudzujúci rešpekt. Asi to bol ich učiteľ alebo nejaký vedúci. Napomínal deti, aby si dali rúška a slušne sa správali. Malý vedľa mňa rúško nemal, no rýchlo si natiahol to špinavé tričko cez ústa a nos, až mu bolo vidno len oči, a detskou rúčkou si ho pevne pritískal na tvár. Stále sedel vystretý, bez pohnutia a ticho. Až ma to dojímalo.
Pred Devínskou Novou Vsou ma z toho kriku naokolo už začala bolieť hlava. Po ťažkom dni som chcela mať kľud a okrem toho som si uvedomila, že na moje miesto by sa zmestili aj dve z tých detí, čo stáli v uličke, tak som sa rozhodla, že sa premiestnim do iného vagóna. Postavila som sa a aby si ten ich vedúci nemyslel, že odchádzam z rasistických dôvodov, povedala som mu, že len uvoľňujem miesto pre deti. Pokýval hlavou a na očiach som mu videla, že sa pod rúškom usmieva.
Po zvyšok cesty som v tichu susedného vozňa rozmýšľala o tom, aká dôležitá je výchova a aké dôležité je mať v detstve dobrý vzor, lebo deti sú tvárne ako plastelina a nasávajú informácie z okolitého sveta ako špongia. Nemôžu za to, akých majú rodičov...
