Sonety túžob
I.
Ja túžby ľudské srdcom vnímať chcem.
No neviem, či je možné do hlbín
tých tajných, ľudských duše priehlbín
vojsť bez bázne a tvrdiť, že to smiem.
Veď človek, to je chrám a svätyňa,
tak hlboká a neprebádaná.
Tá slza, čo je ledva badaná
chrám ľudský čistou rosou svätiť má.
Je celý vesmír do nás ukrytý.
Ten vesmír skrytý, sťa do závoja.
Preň hľadáme si tmavé úkryty.
No život náš nás vháňa do roja,
kde zasiahnu nás meteority -
tie túžby, čo sa nikdy nestroja.
II.
Tie túžby, čo sa nikdy nestroja,
už mnoho silných chlapov zmorili.
Do srdca jaziev viac im vyryli,
než hrôzy vojenského postroja.
No ako oceľ zušľachtila páľ,
tie city šľachtia jemnosť našich pier,
hoc v duši robia tisíc bôľnych dier,
svet hrubých skál v nás menia na opál.
Veď, ten kto túži, stále ešte JE.
A zapriaha si myseľ do oja.
Kde nie sú túžby, tam Duch neveje.
No kde sa túžob veľkých neboja,
tam vzbĺkne ON a semä zaveje,
tak z jari z hlbín zrazu, bez boja.
III.
Tak z jari z hlbín zrazu, bez boja
a skôr, než sa ich stihneš hlasne vzdať,
ty zistíš, že ich nejde duši vziať,
kým s rozumom sa jasne nespoja.
Tak svedomie sa háda s pocitom.
Sú túžby dobré nádej pre dušu
a zlé sú ranou, strelou pre kušu,
kým nestihne nás srdce súcitom.
Je ťažké hľadať správne chodníky
a zistiť pokiaľ v túžbach zájsť až smiem
a k štepom nájsť si zdravé podpníky.
Či všetky citov spyty unesiem?
Veď bez pretvárky hárky paniky
sa hlásia, či ich chceš či nie. Už viem.
IV.
Sa hlásia, či ich chceš, či nie. Už viem.
Čo robiť s citmi, ktoré zrazu sú
a obmedzia ti uhol vízusu,
hoc ty im kážeš rázne: Netúž vnem!
Niekto tie vnemy pekne pochová,
nech v hĺbke nevedomia čakajú.
A iní sa tým moria, kajajú.
A ďalší si ich v srdci uchová.
Čo správnejšie je než ich spracovať?
Či vôbec ide nebyť vo vleku?
Možno tú ťarchu prácou sňať?
Čo zmenilo sa od dôb praveku?
Veď najťažšie je seba spravovať.
A nezáleží vôbec na veku.
V.
A nezáleží vôbec na veku
či pätnásť máš liet a či päťdesiat
si pôdou dobrou, kde sa dá vždy siať.
A skrývaš v sebe túžbu odvekú.
Ty sýty rýtmi strachu, odvahy
sa stále svojho ducha spytuješ.
A ako iní hosťom si tu tiež,
a cítiš rytmy srdca námahy.
Už myslel si, že všetko máš už preč,
keď postihla ťa zrazu tváre ruď.
A srdce rozťal rázne citov meč.
Či nechať prúdiť tento zvláštny prúd?
Je mlčať zlato. Zlato zdržať reč,
keď mocne sa ti vnútri ozve hruď.
VI.
Keď mocne sa ti vnútri ozve hruď
a hreje, pálí, horí v tebe priam,
tak zdvihni hlavu, chrbát ticho vzpriam.
Skús pokojne sa z hĺbky nadýchnuť.
Viem. Ľahko radiť iným v súžení,
keď ťarchou iných v ceste nepadáš.
Tlak, čo ich tlačí zrakom nebadáš.
Ich neprešiel si cestou túžení.
Len vtedy by si mohol súdiť ich.
No cítil by si možno potom stud,
že nevidel si zo sŕdc prúdiť dych.
Veď všetky srdcia do tajomstva rúd
ti nedovolia nazrieť, budiť vzdych,
či je to láska a či iba trud.
VII.
Či je to láska a či iba trud,
len svoju dušu máš sťa na dlani
a môžeš počuť šepot volaní,
keď zaplaví ťa tvojich citov prúd.
Ty máš len tento jeden okamih.
Ten, ktorý práve teraz prežívaš.
Ten, ktorý teraz žiješ, ten si váž.
Dni svoje ži a pýchou neklam ich.
My možno preto radšej k susedom
sa dívame, keď duša do prieku
nás vháňa, keď nás štve náš dom.
Cit tvoj sa zmení pravdou na rieku.
Po súde pravda bolí. Po každom.
Ty nesmieš spútať city v náreku.
VIII.
Ty nesmieš spútať city v náreku
svet nemá rád tých, ktorí padajú.
A ani tých, čo pravdu hľadajú,
veď takých svet hneď strieľa od drieku.
Je dobré pravdu hľadať a ju nájsť.
Však iba ľahký úsmev chce náš svet.
Len bezstarostných tvárí plnú sieť
si pýta, v šťastných tvárach chce sa pásť.
Tak usmievaj sa, keď to ľudia chcú.
No nikdy nehľaď vážne na reči.
Veď vo vnútri máš dušu vidiacu.
Vieš, to čo v rečiach je, je ktovie či...
Ty nádejou lieč dušu trpiacu.
Veď nárek srdce nikdy nelieči.
IX.
Veď nárek srdce nikdy nelieči
i keď sa derie hlas tvoj k výkriku
a celá bytosť speje do ryku,
kým skutočnosť ti opak dosvedčí.
Smog duše dá sa slzou vyplaviť
no lieči iba teplý jarný dážď
a nie tie záplav spúšte, samovrážd.
Do vnútra lásky skús sa vypraviť.
Tak nechaj v sebe prúdiť lásky prúd
a očisti od bahna prietoky.
Zuň ako rieka. Tiež tak prúď.
Nech srdce stíšia tiché zátoky.
Veď, čo máš z toho, keď ťa mučí hruď?
A môžeš plakať celé potoky.
X.
A môžeš plakať celé potoky.
A môžeš kričať, ako dlho chceš.
Veď myslíš, že tých druhých zmeniť smieš?
A podľa teba stečú sútoky?
Veď na svoj život každý právo má
a každý za seba ho musí žiť,
keď chceš, tak môžeš iba poslúžiť,
veď nie si žitia kráľ, či kráľovná.
Dať právo slobodne sa rozhodnúť
to nie je slabosť, ale skvelý čin
a silou je sa vedieť dohodnúť.
Plav lode svoje v lásky poriečí
a neslúž zlobe, keď ťa bolí dnu,
kým sa ti duša slzám nevzprieči.
XI.
Kým sa ti duša slzám nevzprieči.
Už nieto sĺz, keď minie tvoja jar
a pokoj nadobudne tvoja tvár.
a úsmev vľúdny, čo svet vylieči.
Šum vánku, štebot, krása prírody
sú dôvody, čo v svete držia ťa.
Ty o lásku sa bojíš požiadať,
keď nezrieš plody žitia úrody.
Hľa, pod tou maskou tváre dôstojnou
sú mnohé city, lásky, nároky
a kone citov smutné za stajňou.
Že v tvojej láske robíš pokroky?
Zdá sa ti málo vnikať do tajov?
No možno viac, než lipnúť na kroky.
XII.
No možno viac, než lipnúť na kroky
je sluch a zrak mať v srdci pre ľudí
a nehľadať len sveta preludy
bo svet náš robí divné obkroky.
Od krokov tvoja cesta závisí.
Krok každý sa ti v žití počíta.
Chcel si sa o nich v knihách dočítať
a na múdrosti chcel byť závislý.
Tú pravú múdrosť v knihách nehľadaj.
Tú prezradí o tebe len tvoj čin.
Kto nehľadá ju, možno prehrá dar.
Keď nemáš život prázdny plniť čím,
viac ako lipnúť na to, čo ti vzal
ťa múdrosť, krása zdvihne nad niečím.
XIII.
... ťa múdrosť, krása zdvihne nad niečím
a oslobodí každú z tvojich ciest.
Len svoje skutky, slová budeš niesť,
keď raz ti život zráta každý čin.
Raz, keď si pozrieš svoje video
a v okamihu sa ti minie čas,
tu necháš všetko, ba i stopu v nás
i žitia roj, to bujné rodeo.
Len pokoj, ten si iste nechať smieš.
Ten steká iste v raji do rieky.
Tak neplač teda, keď ho túžiš niesť.
Tvoj pokoj povie: robíš pokroky,
keď s múdrosťou sa nechceš prieť.
A premenia sa túžob nároky.
XIV.
A premenia sa túžob nároky.
Ty si tu hosťom a nie pánom múz.
Hoc chvíľu máš nad zemou vlády kus.
Len chvíľu míňaš svoje zárobky.
Však láska, túžby, city neminú.
Tie zostanú ti vlastné naveky,
či človek dnešný si či praveký.
Podobáš sa nimi možno k dominu.
Je každý človek vnútri ako ty.
Vždy dá mu práce, kým sa uprace.
A občas niečo skazí, prekotí.
Tiež hľadám nehu, keď už nevládzem.
Tak preto chápem blížnych tlkoty.
Ja túžby ľudské srdcom vnímať chcem.
XV.
Ja túžby ľudské srdcom vnímať chcem.
Tie túžby, čo sa nikdy nestroja.
A z jari z hlbín zrazu, bez boja
sa hlásia, či ich chceš, či nie. Už viem.
A nezáleží vôbec na veku,
keď mocne sa ti vnútri ozve hruď.
Či je to láska a či iba trud,
ty nesmieš spútať city v náreku.
Veď nárek srdce nikdy nelieči.
A môžeš plakať celé potoky,
kým sa ti duša slzám nevzprieči.
No možno viac, než lipnúť na kroky,
ťa múdrosť, krása zdvihne nad niečím
a premenia sa túžob nároky...
