ON:
Bola nadherna. Mala krasne blondate kucery, a ked sa nanho usmiala a svoje azurovo -modre oci koketne privrela, citil sa ako v nebi. Stale sa pytal sameho seba, ako je mozne, ze prave on, taky nenapadny, nicim nevynikajuci , moze viest k oltaru takyto skvost.
ONA:
Bola nadherna. Mala krasne blondate kucery, a usmievala sa nanho privretymi ocami, aby si v nich nemohol precitat jej smutok. Ach, boze, ako ho nechcela! Bol takmer o hlavu nizsi, neduzivy, nenapadny chlap, ktoreho by si (nebyt jej otca), nikdy nevsimla. Ale otec mal rozhodujuce slovo.
ONI:
Postavili dom, zasadili celu alej stromov a splodili dieta.
Uz davno prestal vnimat jej krasu, jej slova boleli,ked mu davala najavo, ze jej neciaha ani po clenky.
Uz davno prestala mysliet na slub, dany bohu pred oltarom, byt vernou manzelkou v dobrom aj v zlom.
Jej choroba prepukla v case, kedy clovek priam prekypuje zivotnou silou, kedy sa jeho plany zacinaju plnit. Nasledujucich 20 rokov stravili sice vedla seba, ale kazdy vo svojom svete.
Potom prisiel cas,kedy uz nevladal. Kombinacia jej diagnoz by bola smrtelna nielen pre fungujuci vztah.
Jej zivot sa ohranicil na niekolko ritualov. Svoju nemohucnost a frustraciu si vybija jedinym, co jej nik vziat nemoze. Slovami.
Roky ju denne na par hodin navstevuje. Denne si vypocuje jej nadavky, ponizovanie, prikazy a vycitky a odchadza s myslienkou, kedy pride cas,ktory nielen jeho,ale aj ju vykupi z tohoto martyria.
