Začiatkom roka 2009 sme začali náš cestovný plán upresňovať a naše manželky sa prestali blahosklonne usmievať. Videli, že to myslíme vážne. Aj potenciálni účastníci pomaly odpadávali - stav konta, postoje manželiek či problémy s čerpaním dovolenky okresali našu rotu pivného nasadenia. A tak sme zostali traja mierne opotrebovaní mušketieri - ja, Odo alias Gesty a Jano zvaný Bič Boží. D´ Artagnan sa neukázal, asi sa odsťahoval do Humpolca. Popoludní, 30. septembra s malými ruksakmi a veľkými očakávaniami vyrážame na cestu. Za obzorom všedných dní na nás čakajú siluety Mníchova, Prahy a Českého Krumlova.
Do Budapešti, na medzinárodný rýchlik smerujúci do hlavného mesta Bavorska, nás autom vezie kamarát Rišo. Jano Bič Boží, uvažuje, s kým budeme zdieľať ležadlové kupé. Pesimisticky predpokladá, že sa k nám nasáčkujú traja páchnuci počerní občania z Rumunska. Ja mám ružové okuliare - možno pocestujeme s tromi mladými opálenými Švédkami vracajúcimi sa z dovolenky na Jadrane.
Pred železničnou stanicou Keleti si dáva Bič Boží s Gestym spolu s vodičom Rišom poslednú cigaretku pred cestou. Polievame si slivovicu z pohotovostnej ploskačky. Poďakujeme za furmanku, rozlúčime sa a ideme pohľadať ležadlový vagón.
Kupé je zatiaľ prázdne, sme tam prví. Zložíme si ruksaky a čakáme, Jano Rumunov, ja zas vysnívané Švédky. Realita je samozrejme iná. Objaví sa prvý spolucestujúci - maďarský študent cestujúci do Mníchova na študijný pobyt. Do veľkého sveta ho vyprevádza otec, starostlivosť rodičov odzrkadľuje aj počet mladíkových cestovných tašiek. V malom priestore ich neviem ich ani porátať, má ich šesť alebo sedem. Predpokladám, že v polovici si nesie obsah rodinnej špajze, a v ďalších taškách má celý svoj šatník spolu s paplónmi. K úplnej výbave mu chýba ešte vaňa a cestovná chladnička. Naše ležadlové kupé začína byť nebezpečne plné, a to sa ešte neobjavili poslední spolucestujúci. Dlho však nečakáme, prichádza mladý pár - Nemec s Taliankou. Vlak sa pohýna a my sa natlačení v jednom kupé pomaly zoznamujeme. Na maďarského mladíka nám bohato stačí moja a Gestyho maďarčina, pri komunikácii so zmiešaným párikom oprašujem svoje školské základy nemčiny. Moje nemecké habkanie je žalostné, až teraz si uvedomujem, koľko som toho zabudol. Vypomáha mi Jano Bič Boží so svojou lámanou angličtinou. O chvíľu už vieme, že mladý muž je informatik z Mníchova a jeho priateľka je politologička z Padovy. To nám pre začiatok stačí, v trojici sa chystáme na partičku pokru. Gesty vyťahuje z ruksaku kufrík so žetónmi a karty.
Žetóny ukladáme, kde sa dá, karty vykladáme na kufrík položený na mojich nohách. Hráme turbo turnaj, netrvá dlho, po hodine vyhrávam posledný all-in s Janom a som o štyri eurá bohatší. Najvyšší čas, začínam dostávať kŕč do nôh.
Nohy si ideme povystierať na chodbičku. Otvárame víno, ktoré nám prenechal Rišo.
Celkom dobre padne, za oknami vlaku ubieha noc, aspoň sa nám bude lepšie spať v tejto pojazdnej králikárni. Po jedenástej večer sklápame prične a chystáme si ležovisko. Mladý študent si opäť musí zahrať so svojim taškami hru Škatule, hýbajte sa, aby sme sa vôbec dostali na horné ležadlá. S mladým Nemcom a Taliankou sa na chodbičke vagóna začíname celkom dobre baviť, ale to už, samozrejme, ide na nervy neurotickej Maďarke stredného veku z vedľajšieho kupé. Keď zistí, že jej poniektorí rozumieme, spustí prednášku o tom, ako sa chce vyspať a že na zábavu sme si mali vybrať iný typ vozňa.
Zo slušnosti onedlho zalezieme, polnoc sa blíži, a nás čaká ťažký, no očakávaný veľký deň.
