Vyplavený adrenalín sa mieša s alkoholom v krvi a to nám spôsobuje euforickú náladu. Vychutnávame si splývanie s davom a vyberáme si ďalší pivný stan. Hoci nie sme počítačoví hackeri , názov Hacker Festzelt nás osloví. Tam si dáme pivo! Určite už posledné...
Ochránkár nás ale vyvedie z nadšenia. Dnu púšťa iba návštevníkov bez ruksakov či batohov a nedá sa obmäkčiť. Trochu si zanadávame a ideme ďalej, výber je bohatý.
Rozhodneme sa pristať v najbližšom pivnom hangári pivovaru Hoffbräu. Zdá sa byť zo všetkých najväčší. Vo vnútri spozornieme - je iba popoludnie, ale je to tu už narvané. Krúžime po cestičkách medzi lavicami a hľadáme voľný flek. Konečne objavíme pár voľných miest pri jednom z oporných múrov. Máme dokonca šťastie aj na čašníčku - pôvabná mladá Nemka je radosťou pre oko. Konečne obsluha, čo nepripomína bacharku z koncentráku. O chvíľočku už pred náš kladie tupláky s Hoffbräu pivkom. Neuveriteľné - aj táto značka nám chutí.
Onedlho sme v družnom rozhovore so spolusediacimi. Zoznamujeme sa so skupinkou mladých Nemcov a potom aj so Švédmi od vedľajšieho stola. Hlavne na Jana sa všetci lepia ako muchy, asi má pre cudzincov čaro osobnosti a jeho výhodu je aj aká-taká znalosť angličtiny. Navzájom zisťujeme kto odkiaľ pochádza, a potom príde na rad hokej - vďačná téma ku pivu. Šatana a Hossu pozná každý. Sympatická čašníčka nám slušne oznamuje, že náš stôl bude patriť k rezervovaným. Robíme jej komplimenty a ona sa nechá nahovoriť aj k spoločnému foteniu. Na rozlúčku prichádza prekvapenie aj z jej strany. Janovi prináša suvenír - veľké papierové srdce, uprostred ktorého je jeho spoločná fotka s ryšavým nemeckým kamarátom.
Noví kamoši sa vžili do úlohy hostiteľov a v preplnenej hale pre nás našli miesto pri inom stole. Presunieme sa teda k miestu kdesi uprostred preplnenej haly. Stoly a lavice sú tu tesne pri zábradlí, ktoré ich oddeľuje od uličky. Tu sa zoznamujeme s ďalšou partiou zo Švédska. Onedlho už strácam prehľad, kto je kto a odkiaľ pochádza. Sústreďujem sa iba na masové prípitky v sprievode živej kapely. Ein Prosit! Ein Prosit! znie v chorálovom podaní z pár tisíc hrdiel. Ľudia stoja na laviciach, spievajú a krígle narážajú na seba. Čas plynie akoby na vlnách piva a kamaráti sa akosi ocitli v debate pri stole za mojím chrbtom. Zo silného piva idú na mňa driemoty, a tak v polohe mysliteľa zalomím s hlavou v dlaniach.
Keď precitnem, zistím, že s Gestym a Janom vydržalo o iba pár severanov. Naši nemeckí známi už poodpadávali ako jesenné lístie a odviala ich rozmazaná minlosť. Všetci traja sa zhodneme, že prišiel čas odísť, ak nechceme skončiť ako rozbitý inventár. Napriek pivnej eufórii si uvedomujeme, že potrebujeme určitú časovú rezervu, aby sme sa vymotali z Theresienwiese a sieti mníchovského metra našli ten správny spoj smerujúci k autobusovej stanici.
