Do sály, v ktorej už sedela necelá dvadsiatka adeptov, som prišiel načas. Milá pani z firmy mi podala dotazník, v ktorom som musel znova uviesť údaje, ktoré som im už raz posielal ako súčasť prihlášky na výberové konanie. Tak som sa znova pustil do vypĺňania papierov a pár sekúnd som pózoval pred objektívom digitálneho fotoaparátu. Vizuálny dojem zo zamestnanca má predsa svoju váhu... Či hmotnosť ? Potom prišiel na rad test. Vlastne tri testy – jeden z čiernej techniky, jeden z bielej techniky a jeden z výpočtovej techniky. S výpočtovou technikou som roky pracoval, niečo o nej viem, o spotrebičoch som však informovaný prevažne z letákov kopiacich sa v poštových schránkach. Našťastie, v ponuke bolo zväčšia viac odpovedí na výber, intuícia i vylučovacia technika občas slávia úspech.
Pri mikorvlnkách a funkcii Crisp som sa zarazil... Vsadil som na rozmrazovanie, až neskôr som zistil, že sa tým termínom označuje zapekanie. Firmu, ktorá s tým prišla na trh, som si už tipol správne – Whirlpool. Koľko riadkov má systém PAL? No kto to bude držať v hlave! Pri niektorých otázkach som už nechápal, na čo sa pýtajú... Samé technické skratky a anglické slová! Ale ja som nechcel byť vedúci! Takže znova tipovanie ako v lote... Odovzdám test a čakám... V prestávke sondujem a dozvedám sa, že zhruba o päťdesiat miest bojuje niekoľko stoviek ľudí. Konkurz majú naplánovaný na tri dni. Zrazu zistili, že som mal záujem o post poradcu pre splátkový predaj. Čaká ma ďalší test.... Totiž dva: najprv moje teoretické znalosti Excelu a potom musím vypracovať splátkovú zmluvu.... V tomto som doma, logika tiež funguje. Odovzdám vypracovanú úlohy a o chvíľku ma pozývajú sadnúť si za notebook. Praktická skúška z excelu – vypracovanie tabuľky, vzorce, zoradenie vzostupne, graf... Radšej pracujem s klasickým PC a tréma tiež robí svoje – som trochu pomalší, ale ide mi to... Takmer po dvoch hodinách od príchodu konečne pohovor! V ďalšej miestnosti oproti mne sedí chlapik, ktorý vyzerá celkom ako herec Ray Wise z Twin Peaksu či Vychádzajúceho slnka. Očividne mu to myslí a svoj pravdepodobne dobrý plat si zaslúži. Najprv pár všeobecných otázok, potom jedna žartovná na uvoľnenie napätia. Začína mi dávať matematické otázky... Musím rátať z hlavy, bez papiera, či pera. Najprv koľko je 25 percent zo štvorcifernej sumy. To je predsa štvrtina, poznamenám a delím v duchu štyrmi. Ostáva mierne zaskočený, záujemkyne z radov nežného pohlavia, ktoré už vybavil skôr, si to nevšimli. Potom mám za úlohu vyrátať 33 percent z danej sumy... To je už horšie, musím deliť i násobiť. S námahou sa dopracujem k výsledku. Ešte pár výpočtov z hlavy a konečne dostávam pero a papier a zároveň aj úlohu. Zákazník ma toľko a toľko korún a cena spotrebiča je takáto... Finta spočíva v tom, že vrchné číslo musím odrátať od spodného... Dopracujem sa k sume, pre ktorú mám zostaviť čo najmenšiu mincovku. Pre tých, čo nevedia: Koľko Štefánikov, Hlinkov, Štúrov, Bernolákov atď. potrebujete napríklad na sumu 157 629,- Sk? Vyrátam, skontrolujem, odovzdám.
„Pre nás ste príliš dobrý, čo s vami....“ poznamená profesionál.
„Nie som...“ odpovedám ako úprimný laik. „Pri testoch o čiernej a bielej technike som často iba tipoval.“
Berie môj test a overuje si, či neklamem. Opäť mi kladie odborné otázky o technických parametroch, pamäťových kartách a podobne. Tápem alebo mlčím, lebo už nemám možnosti výberu.
Keď sa ma konečne rozhodne prepustiť, cítim sa ako vyžmýkaný citrón.
„Výsledok sa dozviete do ôsmich dní,“ oznamuje mi na záver.
Slovo dodržal. Neprijali ma. Nevadí, už pracujem na inom poste a som bohatší o novú skúsenosť. A tiež o rešpekt, s ktorým vzhliadam k predavačom, pokladníkom či poradcom danej firmy. Len som strašne zvedavý, aké požiadavky okrem vysokoškolského vzdelania museli splniť ašpiranti na vedúce funkcie v novootvorenej pobočke. Pre nich organizovali konkurz priamo v Bratislave. Možno preto, že ich tam čakal aj polygraf...
