Nástup kapitalistickej demokracie priniesol nádej, že nový systém si bude viac vážiť občana, jeho prácu a čas. Nemožné na počkanie a zázraky do troch dní sa nekonali a ja mám silné podozrenie, že rady na čokoľvek sa nezmenšujú. Dokonca sa ešte rozšírilo spektrum o nové typy radov – pribudli rady na úradoch práce, pri konkurzoch na voľné pracovné miesta či do reality show. Zlatým klincom sú však rady v obchodoch. Mnohí sme dúfali, že trhové hospodárstvo odstráni aspoň fronty pred pokladňami, veď super a hypermarkety sa na Slovensku množia ako zajace v dobrom chove. Omyl! Hoci dnes máme plno možností, v ktorom chráme sa pokloníme bôžikovi konzumu, hoci sú rozľahlé predajné plochy ukončené množstvom pokladní, neraz nám v dave pred nimi tečú nervy. Ak za to môže nákupná horúčka, Vianoce či výplatné obdobie, treba to chápať a zaťať zuby, ak je však polovica pokladní neobsadená, bez personálu, tak to už človeku vŕta v hlave.
Ja som si neudržal jazyk za zubami v jednom nemenovanom žltočervenom supermarkete. Stalo sa to v piatok popoludní, v čase vrcholiacej nákupnej špičky. Pred pokladňami opäť obvyklá tlačenica ľudí a nákupných vozíkov, z piatich pokladní fungujú len dve. Niet úniku, nedá sa pohnúť. V zimných vetrovkách a kabátoch sa väčšina zákazníkov potí už aj od nervov. Minúty sa vlečú, kým sa dostanem k jednej z dvoch pracujúcich pokladní. Na pokladničný pás ukladám jedinú položku a predavačke kladiem jedinú otázku: „Prečo niekoho nezavoláte do pokladne?“
Dostávam výdavok a zároveň aj odpoveď. Dozvedám sa, že aj oni majú nárok na prestávku. Iba sa začudujem, či je práve na to vhodná chvíľa a padám von na vzduch. Na februárovom povetrí si potrebujem schladiť hlavu a zhlboka sa nadýchnuť. Neviem, ako to v takom supermarkete funguje. Neviem, kedy v nich zamestnanci majú prestávku, nepoznám stav personálu a či má dostatočnú finančnú motiváciu. Je mi však jasné, že vodič autobusu prestávku potrebuje, lebo nesie zodpovednosť za cudzie životy, no na druhej strane tiež som si istý, že reštaurácia, v ktorej hostia čakajú pri prázdnych stoloch, lebo má práve polovica čašníkov pracovnú prestávku, nemôže dlho fungovať.
Poviete si, dnes máme na výber. Ak sa nám v jednej predajni nepáči, môžme sa presunúť do ďalšej, síce vzdialenejšej, v ktorej prázdne pokladne neslúžia iba ako dekorácia interiéru. Mňa však zaujal postup manžela jednej mojej známej. Ak zistí, že o platiacich zákazníkov nie je pri pokladniach záujem, po chvíľke čakania nechá vozík naplnený nákupom na mieste a radšej opustí obchod bez nákupu. Ako symbolický pomník za stratený čas. Tuším, že sa jeho tvorbou nechám tiež inšpirovať.
