Uverila šikovnému predajcovi, že stačí nádobou len trikrát potriasť a mlieko vo vnútri sa premení ako šibnutím čarovného prútika na šľahačku. Zaplatila niekoľko sto korún a stala sa majiteľkou ohromného vynálezu. Samozrejme, až doma zistila, že mlieko sa v „zázračnom“ valci nepremení na hustú šľahačku, a to ani po tridsiatich, ani po päťdesiatich potraseniach. Drahá nádoba nevyšľahala dokonca ani skutočnú šľahačku z obchodu, ktorej ten názov vďaka obsahu tuku aj zaslúžene patril. Jediná zmena konzistencie tekutých látok, akú vytrvalé trasenie nádobou prinieslo, sa odohrávala v priestore medzi kľúčnymi kosťami a pupkom na tele dotyčnej. Ale o to sa už dostávame za hranice viery v zázraky.
Ja sám som tiež zažil podobné prezentačno-obchodné seansy, na ktorých sa predajcovia vyškolení v psychologických taktikách snažia predať svoje značkové jedinečné výrobky. S veľkým vypätím som odolal hypnotizovaniu elegantnej dámy, ktorá sa ma snažila presvedčiť, že som zločinec a škrob ubližujúci svojmu dieťaťu. A to len preto, lebo som sa odmietol zadĺžiť kvôli kúpe sady geniálnych hrncov slúžiacich na jedinečnú prípravu zdravej, beztukovej stravy. Nepochopila, že zdraviu môjho dieťaťa uškodí viac, ak bude niekoľko týždňov držať hladovku len preto, leba sa rodina stala šťastným majiteľom riadu za niekoľko desiatok tisíc korún. Inokedy som musel zniesť pohľad na projekciu zväčšených gigantických roztočov, ktoré ma pomaly zožerú za živa. Bolo to na prezentácii akýchsi superzdravých matracov, vankúšov a prikrývok. Nechýbala ani klasická argumentácia kalkulujúca s rodičovskou láskou – kto si nekúpil prezentované výrobky, odsúdil seba a svoje deti na život s alergiami, pokrivenými chrbticami a miliardami parazitov. A tak som sa opäť stal vedome katom svojej rodiny, hoci sa dodnes utešujem faktom, že moji starí rodičia svoje periny pod mikroskop nestrkali a dožili sa dôchodkového veku. O dôchodkových perspektívach mojej generácie v hektickom tempe dnešných čias a pri ustavičných sociálnych reformách radšej pomlčím.
Poznám aj prípady, keď na obdobných akciách ľudí doplietli tak, že si domov odniesli drahé prikrývky z ovčej vlny alebo antialergických materiálov. Až doma, po precitnutí z tranzu prišli na to, že pod novými prikrývkami spať nevedia, alebo ich vôbec nepotrebujú. Potom nasledujú iba stresujúce snahy o vrátenie tovaru, ktoré nemusia mať vždy úspešný koniec.
Dnes viem, že nielen tupí, ale i múdri uveria. Zvlášť , keď sa ocitnú v pazúroch prepracovaného a sofistikovaného marketingu. Preto by sme sa mali vždy zamyslieť, že či z peňaženky vyťahujeme pár korún za štýlovú lyžičku z plastu, alebo ťažko našetrené tisíce za drahý a často nepotrebný tovar.
