Možno sa to ani nehodí.
Pod suchými kvetenstvami hortenzie rozkvitli modré crocusy . Nebesky modré a pruhované a biele a jemneružovofialovo pásikavé. Vyzerali, akoby niekto do záhrady napichal umelé. Okolo ešte chýbajú sýte farby. Tráva je pobledlá.
Ruská dáma. Príjemná. Vek nemôžeme prezrádzať aj keby sme ho vedeli.
Češtinu “mjekčí “ , ale znie to zaujímavo a neuráža.
Rozkvitajú záhony ruží. Popínavé, báječne žlté a na druhej strane dverí červené. Potom stredné kríky a nakoniec úplne drobné so stovkami drobných kvietkov.
Zatiaľ rozkvitajú , len v našich predstavách.
Ružová drevitá pivoňka má kvety ako dlaň. Ůžasné!
Škoda ,že tak krátko kvitne.
A to sa pozeráme len na pupene.
Hrabem sa v kyprej zemi. Rozsýpa sa pod rukami plná budúceho života.
Ježko je stočený pod kôpkou lístia. Keď sa ho dotknem, len sa pokrúti a spí ďalej.
Zachytil som šticu levandulí a ich silnú arómu.
Okno sa otvorilo. Mladý muž preluduje na klavíri.
Nebo poodhaľuje svoj modrý poklad, ale zase ho rýchle schová za studeným mrakom.
Swingové melódie prechádzajú zručne jedna do druhej. Z farby do farby.
Pociťujem radosť z toho vzduchu. Núti ma dať dolu čiapku.
Otvoriť hlavu.
Teraz dať šancu predstavám o jari. O melódiách, odtieňoch, o ľuďoch s ktorými sa dá hovoriť.
V podvečer vo Františkánskej záhrade spieva hlasno vták. Neďaleko hučí Václavák, ale jemu je to jedno.
Ůrodná zem sa sype ako tóny klavíru. Chlapec chce hrať len šťastný a nostalgický swing.
Šťastie. Som šťastný.
Znie to nepatrične. Usmievam sa len v duchu.
Alebo je to vidieť?
