Do okna sa naliehovo tlačil dramatický západ slnka. Vlak bol príjemne vyhriaty , čistý a útulný. Za automatickými dverami ostal len december, nie skutočný chlad a už vôbec zima. Napriek tomu ľudia sadali na sedadlá s úľavou.
Na podeste , na medzisposchodí ,ktoré oddeľovalo prvú triedu, v ktorej snáď nikto nesedel, bolo päť sedačiek. Na dvoch najbližšie pri okne sedel naproti sebe mladý pár. Krátke čierne členkové čižmičky sa pod stolíkom dotýkali s teniskami. V prísnom ráme čiernych mrakov prenikalo oranžovo červené slnko, potom krvavooranžová veĺká machuľa . natiahnutá, kam jej to mračná dovolili.
Profily naproti sebe, kreslili grafický list. Každý pohyb bol prekvapením.
“Čo je? Čo sa deje?” naliehavo znie spoza polodlhých dievčenských vlasov.
“Nič, v pohode”.
Končeky prstov sú spojené a vidieť v nich napätie. Možno trocha, akoby sa chceli rozpojiť.
“Som hrozne smädný”. Chlapec uvolní stisk a vyberie z batôžku fľašu coly a odpije.
“ Všetci chcú byť ako rodičia. My takí nebudeme.” Pevne prehovorí dievča. Chlapec trošku skloní hlavu, niečo odpovedá, čomu nie je rozumieť.
“Mama chlastala. .”
Chlapčenský profil, skoro akoby chcel byť mužný, uprene pozerá do jej tváre. Dievča zdvihne bledú tvár, orámovanú zvýraznenými očami, pery v pevnej línii.
Na displeji sa mihajú mená staníc. Vlak mäkko zastavuje. Pár sa zdvihol a vystupuje. Oranžová farba ustupuje šedofialovej a tmavne.
