Svätojánska noc od istého času „nahradila" významný pohanský sviatok - Letný slnovrat. Tradícia má svoj pôvod v indoeurópskej tradícii starých Slovanov. S týmto dňom sa spája množstvo rituálov, zvykov, povier a povestí. Pálenie a preskakovanie ohňa, zdobenie hlavy venčekmi z deviatich lúčnych kvetov, bohatá hostina, hľadanie pokladu a zlatej paprade a mnoho ďalších. Na trhoch sa v minulých dobách predával koreň mandragory, ktorý slúžil k milostnej mágii.
Podľa pohanskej tradície slnko na svojej púti oblohou stráca na chvíľku moc nad magickými silami zeme. Tie sa dostávajú na povrch a môžu ovplyvniť čarovnú moc rastlín či otvárať poklady. Komu sa podarilo nájsť zlatú papraď, mohol sa stať neviditeľným, rozumieť reči zvierat, vidieť víly a škriatkov, a mať šťastie naveky. Kto sa však vydal ju hľadať, musel zachovávať rad tajných magických rád a nesmel sa zľaknúť démonov a rôznych strašidiel.
Každý slnovrat sa v minulosti chápal ako začiatok novej etapy vhodný na regeneráciu síl prírody aj človeka. Prastaré obyčaje sa zachovali. Cirkvi sa nepodarilo ich vymazať. A tak sa dnes staré pohanské mieša s kresťanským, a my už dnes nevieme rozlíšiť, ktoré je ktoré. Napríklad, že dievčatá si dávali uvité venčeky z deviatich bylín na noc pod hlavu, ráno ich hodili do vody a verili, že im Ján Krstiteľ ukáže tvár ich budúceho ženícha, kdežto predtým v pohanských časoch sa cez venček pozerali do ohňa a tam mohli vidieť tvár budúceho ženícha. Tak teraz neviem, čo si vybrať- hodiť do vody, či pozerať do ohňa? Alebo čakať, že sa mi vo sne zjaví princ, aj taká možnosť sa núka.
A ako je to vlastne s dátumom? Kedy sláviť túto noc a kedy teda tie byliny majú čarovnú moc?
Letný slnovrat - 21. Júna. Je najdlhší deň a najkratšia noc. Slnko v tento deň dosahuje na oblohe svoj vrchol a má tiež najväčšiu silu. Po období sucha sa v tento deň privolávali dažde. Od tohto dňa potom postupne sila slnka slabne.
Svätojánska noc je z 23. na 24. júna. Keď do našich krajín prišlo kresťanstvo, zmenil sa "Slnovrat" na "svätojánsku noc", spojenú až so sviatkom Jána Krstiteľa. Sviatky ale aj tak ostali tajomné a mnohé staré zvyky zachované.
Ako dnes vnímať Jánsku noc? Voľakedy boli ľudia spätí s prírodou, s jej rytmami, kolobehom roku. Vnímali tieto rytmy prirodzene, pretože, hoci nielen preto, trávili dni vonku spätí so živlami. Oheň a voda im slúžili denne priamo v prírode, či v hospodárstve. My dnes trávime väčšiu časť dňa zavretí v budovách, pri umelom osvetlení, po nákupe v supermarkete sme radi, že prídeme domov a vydýchneme si pri telke. Mnohí si ani nestihneme všimnúť, či je dlhší deň.
O jánskej tradícii neviem nič. V detstve ani mladosti som ju nijako nezažila. Ale zrazu organizujem jánsku slávnosť. Už niekoľko rokov po sebe. No nie je to drzosť, či trúfalosť? Prečo to robím? No pravdu povediac, cítim sa v tom troche neisto. Mrzí ma, že mi moja mama nezverila tajomstvá tejto tradície. Ale ani trochu sa na ňu nehnevám. Veď žila v dobe, kedy sa neslávil ani letný slnovrat ani svätojánska noc. Slávili sa iné sviatky, ktoré mali nahradiť chýbajúce magické, alebo kresťanské tradície, lebo ľudia nejakú vieru potrebujú v každej dobe, v každom -izme.
Aj dnes. Potrebujeme sa stretávať a oslavovať, potrebujeme zažívať neopakovateľnú atmosféru, spolupatričnosť, silu spoločného spevu, či tanca. Žijeme v dobe material-izmu. O to viac potrebujeme mať mágiu jánskej noci v materiálnej podobe. V podobe dobrého jedla, príjemnej akcie, či jánskeho liečivého oleja. Niektorým stačí to materiálne, iní potrebujú aj to tajomné. Niečo z toho dávnomagického, čo čistí nielen telo, ale aj dušu.
Máme to dnes ťažké, my, ktorí nedokážeme prijať ani staré slovanstvo, a ani ten Svätojánsky zvyk nás neuspokojí. Čosi tu chýba.
Ja to vnímam tak, že sa síce cítim trochu trápne, že organizujem jánsku slávnosť, ktorá nie je ani slovanská ani svätojánska, ale kdesi hlboko cítim, že je to v poriadku, že to môžem robiť. Že môžem deti sprevádzať kolobehom roku, aby sa naučili vnímať tie rytmy, ktoré naši predkovia vnímali prirodzene, pretože s nimi denne prichádzali do styku priamo na čerstvom vzduchu. Môžem to robiť preto, že chodím denne na čerstvý vzduch, do lesa, na lúku, k studničke. Takmer každý deň pijem vodu zo studničky, zapálim oheň. Suším byliny a všetko to staré, dobré, si overujem v praxi. Zdieľam a odporučím len to, čo som si overila. A teším sa ako to funguje.
Jánska slávnosť má svoju moc. Tento rok sme zažili, že po dňoch sucha, práve v čase letného slnovratu (večer 21.6.) prišla búrka a dážď. A tak neviem, či je to potvrdenie toho, že jánska slávnosť sa má sláviť 21.6., alebo len deti a rodičia v zápale hudobných rytmov privolali dážď.
Každopádne pre mňa je každá slávnosť, ktorú organizujem, zmysluplná. Vnímam a pozorujem už mnoho rokov, že je liečivá, pretože nám pomáha zlaďovať sa s rytmami prírody, učí nás vnímať a vážiť si prírodu, byť k sebe lepší, u detí rozvíja tvorivú fantáziu, u rodičov pocit spolupatričnosti….bolo by toho mnoho, čo môžme nájsť a pomenovať.
Chcem ešte na záver prepojiť to prastaré so súčasným. Každý slnovrat sa v minulosti chápal ako začiatok novej etapy vhodný na regeneráciu síl prírody aj človeka.
Skúsme teda aj my vnímať tento sviatok ako začiatok. Akú novú etapu si vyberieme, to je už na nás. Aké lepšie obdobie by sme si mohli vybrať na regeneráciu, keď nie leto? V lete sa myslí ťažko a tak myslieť na to, ako začať novú cestu životom, je možno ťažká úloha. Ale predsa len. Ked vyjdete na vysokú horu, strávite pár dní v lese, v horách, keď skúsite prespať pod hviezdami, možno sa vám predsa len v noci, či ráno zjaví v hlave nová myšlienka. Kto nám ju vnukol? Víla a či nejaký škriatok?
