Na niektorých miestach už starú podobu Tatier pripomínajú len zvyšky kmeňov a vyvrátené pne. Svahy, ktoré predtým husto pokrývali stromy, teraz dýchajú prázdnotou. Iba kde-tu sa ako monumenty týčia osamotené smreky. Tam, kde smršť dokonala svoje dielo, s pokorou stoja ich následníci - stromy, ktoré katastrofu prežili a nové, ktoré umelo dosadili.
Miesta skazy, o ktoré sa opierajú slnečné lúče, hýria farbami lúčnych kvetov. Teraz v júli tam prevláda fialová. Vŕbovka úzkolistá, ktorá zaplavuje miesta po kalamite, hladí ubolenú dušu Tatier a vôňu ihličia, ktorá bola pre Tatry taká charakteristická, nahrádza vôňa rozkvitnutej lúky.
Stavby, ktoré sa zrejme objavili len v posledných rokoch, vdychujú Tatrám atmosféru modernej doby. Staršie budovy, niektoré zrenovované, iné schátrané, stoja obnažené bez objatia stromov, ktoré ich kedysi pred zvedavými pohľadmi z diaľky chránili.
Prechádzame Tatrami od Tatranskej Lomnice až po Štrbské Pleso. Chýbajúce stromy mi však umožňujú vnímať Vysoké Tatry trochu inak. Údolia, kotliny a zrázy sú viditeľnejšie. S rešpektom ich pozorujem, ako sa s pokorou spamätávajú z prežitej katastrofy. S potešením zisťujem, že sú aj také miesta, ktoré kalamita nezasiahla. Moje presvedčenie, že Slovensko je nádherná krajina, sa umocňuje. Som uveličená a zároveň mi je smutno. Prejde veľa rokov, kým Tatry opäť nadobudnú podobu, ktorá im prislúcha. Prejde mnoho rokov, kým sa mladé smreky, jedle a borovice opäť dotknú oblakov. Počas večernej prechádzky pozorujem štíty a uvedomujem si, že toto je nemenné. Sú to naše hrdé veľhory. A som na ne hrdá.
