Povolaním učiteľka. A tiež mama, stará mama,manželka....snažím sa život vnímaťnielen zmyslami, ale aj srdcom a postrehnúť v ňom aj to, čo je dobré. Nechcem však podliehať davovej psychóze a prikyvovať aj tomu, čo správne nie je. Zoznam autorových rubrík: Čriepky z detského sveta, V mojom meste, Moje postrehy, Súkromné, Školstvo, O vnúčatách, Nezaradené
Jeseň je ročné obdobie, ktoré som v obľúbenosti radila vždy na posledné miesto. Mám rada leto a ročné obdobia, ktoré ma k nemu čo najviac približujú. Tá tohtoročná ma však zaskočila, a to naozaj príjemne.
Slnečné lúče zohrievajú zem, teplo vsakuje do rastlín i do ľudí, pocit horúčavy netlmí ani pobyt v levickom parku. Iba jazierko, nachádzajúce sa uprostred neho, vytvára platonickú ilúziu krehkej sviežosti. Kroky mi akosi oťažievajú. Môj malý vnuk však zbadá veľkú trampolínu. Tá patrí reštaurácii. Rozbehne sa k nej a ja s krstnou, ktorú sme prišli do Levíc navštíviť, sa pomaly poberáme za ním.
Rozbíjanie betónu, presun ťažkých strojov, pílenie, prekladanie, hrmot, trepot... skrátka, deň je v plnom prúde, stavebné alebo skôr demolačné? práce niekde nablízku dunia a vytvárajú nepríjemnú kakofóniu, ktorá mi náhle rozbúši srdce.
Prišiel cirkus. Na voľnom priestranstve vyrástlo obrovské šapito a v mysli mi ožili spomienky na detstvo, na nekonečnú radosť a túžbu nahliadnuť do jeho tajov. Už som stará mama, a tak prijímam túto novinu očami mojich troch malých vnúčat. Tie reagujú odlišne. Kým Alexko s nadšením komentuje každý reklamný plagát, Laura o cirkuse nechce ani počuť. Vlani sa totiž naľakala klauna. Pre najmladšiu Lindu je však tento fenomén novinkou.
Chvíľu som blúdila, kým som sa dostavila na správne poschodie a k správnym dverám. Čaká ma hospitalizácia, takže sa niet kam ponáhľať. V starej ošarpanej chodbe na ešte ošarpanejších laviciach sedia dve ženy. Pozdravím, pre i
Nedávno sme sa s vnukom tešili zo vzácnych slnečných lúčov, ktoré zohrievali ovzdušie. A neboli sme sami. Okolo nás preletel veľký farebný motýľ a neviem, či chcel, alebo ho prinútil jemný záchvev februárovej meluzíny, prichytil sa na slnkom zaliatom plotovom stĺpe a vyhrieval sa. Okolo poletovali muchy a na chvíľu sme celkom zabudli, že legálne právo vlády patrí ešte zime. Zrejme ju ťažilo žezlo a nezvierala ho pevne v rukách, čím skomplikovala život aj tomuto motýľovi, ktorý pristál na najbližšom bezpečnom mieste a vyčkával. Aj človek, neraz mieni, ale život mení, aby sa namiesto plánov, ktoré si starostlivo pripravuje i plní, nečakane ocitol v situácii, s ktorou ani vo sne nerátal.
V snahe absolvovať potrebné kontrolné vyšetrenie, sedím v čakárni istej nemocnice. Po nejakom čase registrujem menšie zmeny. Pribudol bufet a zdá sa mi, že pacientov je oveľa viac. V ambulancii, ktorú sa chystám navštíviť, sa pacienti ráno sami zapisujú na vyložený hárok papiera. Ale len do ôsmej. Ja som to dnes našťastie stihla a krátko po siedmej sa moje meno ocitá takmer na konci zoznamu.
Spomínam si, ako sa kedysi početná rodina môjho otca, ktorý pochádzal z viacerých detí, stretávala u rodičov v malej pohraničnej dedinke. Neodmysliteľnou súčasťou našich prázdnin bolo šantenie po dvoroch, na brehu rybníka sme pásli husi, kúpali sa v plytkej riečke, ktorej polovica patrila už inému štátu. Aké vzrušujúce bolo ju nebadane preplávať a pozorovať vojaka-pohraničiara, ktorý si pokojne driemal pod vŕbou, nakláňajúcou svoje rozvetvené konáre k mútnej vode.
Dnes, keď sa snažím pomáhať svojim dcéram, ktoré to v súčasnom uponáhľanom svete nemajú ľahké, sa aj ja stávam súčasťou života mojich vnúčat a ich pokroky vnímam akosi intenzívnejšie. Od údivu sa mi neraz otvárajú oči a do srdca sa mi vpisujú všetky drobnôstky, ktoré ma nesmierne obohacujú. Tieto drobné čriepky sa zliepajú do toho najúžasnejšieho a najšľachetnejšieho citu – lásky, ktorá prúdi všetkými smermi. Detský svet – čistý a úprimný - robí každý deň krajším.
Každá návšteva našich troch vnúčat nás napĺňa neopísateľnou radosťou a poznaním. Každý z nich je jedinečná osobnosť. To, že sú rozdielni, vidieť aj pri ich ukladaní na popoludňajší odpočinok. Dvojročná Linduška zaspinká bez problémov. Laura a Alex majú štyri. Kým si Laura „prečíta“ niekoľko knižiek a zaspí, uspávanie Alexka je jedna malá, ale milá "tortúra".
Je tomu presne rok, keď som ho zazrela prvý raz. V jeden chladný a sychravý novembrový večer ležal na trávniku. Uzimený a pomočený, úbohý tulák, majúci svoj domov všade a nikde, ktorého ľudia náhliaci sa do teplých domovov zďaleka obchádzali. Boli sme dve, čo sme sa s obavou, či nepotrebuje pomoc, nezávisle od seba pri ňom zastavili.
„Ahoj, toto je Marko, bude mať šesť rokov a má rád dinosaury,“ prebudil ma z bdenia pod chorvátskymi píniami na pobreží krásneho Jadranu hlas mladej ženy, držiacej za ruku chlapčeka, ktorý svojou výškou pôsobil aj o dva roky starší. Aj manžel prerušil lúštenie krížovky a venuje svoju pozornosť nečakaným hosťom, ktorí, ako sa ukázalo, sa chorvátsky prihovárajú nášmu vnukovi.
Mala som šťastie. Podarilo sa mi zaparkovať dosť blízko k ambulancii, do ktorej som sa po ôsmich dňoch vybrala na kontrolu. Vonku lialo ako z krhly a môj prekonaný zápal pľúc, aspoň tak som si to myslela ja, ktorý mi dal poriadne zabrať, dvíhal svoj varovný prst.
Konečne sa s myšlienkou vymeniť tmavú a dopraskanú dlažbu v kuchyni a predizbe stotožnil aj môj manžel. Nejde o veľký priestor, ale zmena urobí svoje. Aspoň dúfam. Kým sa tak však stane, treba sa obrniť poriadnou dávkou trpezlivosti. Najprv vybúrať starú dlažbu, a toho som sa bála najviac. Na moje veľké prekvapenie som však po návrate z práce zistila, že majstri sa činili. Dlažba bola vonku, nebolo jej ani až tak veľa a naložená na korbe susedovho auta čakala na odvoz na zberný dvor.
Sedeli sme na lavičke a vychutnávali hrejivé slnečné lúče. Moja trojročná vnučka Laura a ja. Vánok voňajúci rozkvitnutým orgovánom jej strapatil vlásky, ktoré som podchvíľou upravovala, aby jej nebránili vo výhľade. Malú rúčku mi vložila do dlane a nežnú hlávku oprela o moje plece. Šelest lístia popretkávaný vtáčím štebotom znásoboval pokoj, ktorý sa nad nami tíško vznášal.
Z očí jej šľahajú iskričky radosti, šťastia a nekonečných plánov. Je pôvabná a už osem rokov šťastne vydatá. Ambicióznosť a usilovnosť ju vyniesli na dráhu zdarnej kariéry úspešnej manažérky. Tridsiatku už prekročila a spolu s manželom sa tešia na prvé dieťa.
Veľkonočný pondelok, teda šibačka či polievačka, sa v našom prostredí nesie v znamení kultivovaných návštev najbližšej rodiny či susedov. Hlavnými aktérmi sú spravidla tí najmenší, ktorí sa tešia z veľkonočných vajíčok a čokolád. Aj tento rok sa môj malý trojročný vnúčik vybral spolu so svojím hrdým dedom vyšibať a poliať najbližších. Samozrejme, aj za prednesenú básničku vždy pribudla nejaká sladká výslužka, na ktorú bol malý Alex veľmi hrdý. Peniaze dcéra zakázala prijímať, a tak sme to všetci akceptovali.
Spomínala na chvíle detstva, keď si v starkinej kuchyni rozložila svoju prvú triedu. Bolo v nej presne štyridsaťštyri žiakov – malých voskových bábik, rôznych farieb, sediacich v laviciach z papiera. Ešte dosiaľ si pamätá ich mená. Už vtedy snívala svoj sen – stať sa učiteľkou.
Kupovanie vianočných darčekov sme v už tradičnej predvianočnej náplni našej rodiny pred niekoľkými rokmi zmenili. Aby som bola konkrétnejšia, darčeky sme sa rozhodli kupovať len deťom a tešiť sa z ich radosti a z toho, že je rodina spolu. A tak to bolo, respektíve, malo byť aj tieto Vianoce.
Sedím v kresle a pozorujem môjho malého vnúčika. V poslednom období tento trojročný chlapčiačik neustále niekam lezie a skáče. Aj teraz. Vylezie na stoličku a zoskočí. Opäť vylezie a hop na koberec... Zrazu vystrie rúčku do výšky, postaví sa na špičky a zvolá: "Taaakéto veľké je smetiarske auto! A takto skáču smetiari!" Zoskočí zo stoličky.
