„Poďte, prisadnite si na chvíľu k nám," pozývala nás, „mám tu deti."
Deti? Nechápavo som sa pýtala sama seba, lebo moje vedomosti o pani Hane boli asi také, že má len jedného dospelého syna, a o vnukoch som tiež nevedela. Pozrela som sa smerom, kde ukazovala. Pri stole sedeli dve dievčatá vo veku asi štrnásť a desať rokov, a päťročný chlapček. Poslušne čakali na zmrzlinovú nádielku, ktorú im pani Hana na tácni prinášala. Prisadli sme si teda k veľkému stolu. „To sú vaše deti?"
„Nie," odvetila. „Veď viete! To sú tie, čo si ich brávam z detského domova." Nevedela som. Tvárila som sa však, že aha! už viem. Nechcela som ju uraziť. „Aj teraz som si ich aspoň na niekoľko dní zobrala, lebo, veď viete, leto ubehne a nech si ešte posledné prázdninové dni užijú..., " vysvetľovala pani Hana a dodala, že malý by sa chcel pohojdať na hojdačke.
Tak sme sa svorne premiestnili do inej záhradnej reštaurácie, kde bola hojdačka i šmýkačka, ktorú má rád aj náš vnuk, a objednali sme si po jednej malej kofole. Nepostrehli sme, že najstaršie z detí čašníčke nadiktovalo pre seba a pre svojich dvoch súrodencov len jednu. Vraj im to stačí. Našu nepozornosť sme, samozrejme, hneď napravili a nabádali sme ich, aby si objednali, na čo len majú chuť. Slušne poďakovali, ale okrem kofoly nechceli nič. Dievčatá sa neskôr pobrali na toaletu, môj muž zobral malého na šmýkačku a ostali sme s pani Hanou samy. Vtedy som sa už odvážila spýtať a ona začala rozprávať.
Osud detí mi takmer vyrazil dych. Pred niekoľkými rokmi ich odobrali rodičom, ktorí sa o ne nedokázali postarať. Matka ťažko ochorela a otec, ktorý situáciu nezvládol, začal piť. A tak sa deti ocitli v detskom domove. Krátko nato obaja rodičia umreli. Tak to bola silná káva aj pre mňa.
Vtom chlapček, ktorý sa medzitým hral s inými deťmi, pribehol. Hľadal sestry. Povedali sme mu, že sa hneď vrátia. Čakal na ne, a keď sa objavili, vrhol sa staršej okolo krku, akoby ju už dlho nevidel. Chvíľu jej posedel na kolenách, a keď už nadobudol istotu, že sestra nikam nepôjde, šiel sa znovu hrať.
Pri pohľade na ani nie štrnásťročné dievčatko, ktoré bolo zrejme pod vplyvom prežitých okolností ešte veľmi zneistené, som si uvedomila, že pre ňu sa už detstvo skončilo. Jej mladší súrodenci pôsobili relatívne šťastne, v jej očiach však iskrička radosti vyhasla. Aj keď sú zjavne obklopené starostlivými vychovávateľkami a aj pani Hanou, pre mladších súrodencov sa stala oporou práve ona. Stala sa niekým, koho prítomnosť dodáva istotu a ponúka objatie.
Nestihla som sa dozvedieť viac. Dievčatá sa vrátili a nechcela som jatriť ich rany. Neviem, či majú aj iných súrodencov, nejakú rodinu... Viem však, že majú jeden druhého a pani Hanu, a sú ...asi šťastné.
Vonku bolo príjemne a nikomu sa nechcelo domov. Ale mesiac osvetlil oblohu, aby nám dal jasne najavo, že augustové dni sa už skracujú.
Pani Hana deťom prisľúbila, že sa po ceste ešte zastavia v supermarkete, a niečo im kúpi. Chlapček si želal lízanku a mladšie dievčatko - hrozno. Najstaršie nič. Možno len šťastné detstvo aspoň pre svojich mladších súrodencov a to v supermarkete nepredávajú. Neviem veľa o týchto deťoch. Mala som možnosť pobudnúť s nimi len dve hodiny. Napriek tomu ma z biedy, ktorú im ich doterajší osud pridelil, ožiaril lúč. Lúč lásky, skromnosti a spolupatričnosti, ktorý sa v tom jasnom mesačnom svite tak krásne leskol.
