Nebol mojím biologickým otcom. Aj keď sme ho celý život volali- krstný, stal sa naším otcom, lebo sa ním stať chcel z vlastnej vôle. Prijal nás - deti, ktoré nemali to šťastie mať milujúcich a starostlivých rodičov, aj do svojho srdca. Spomínam si, bol totiž šikovným stolárom, ako majstroval domček a nábytok pre naše bábiky. Podával nám lieky, keď sme boli choré; ráno skoro vstával, aby nám pripravil chutné raňajky; pomáhal nám pri domácich úlohách; zobral nás na náš prvý ples, ...
Mal veľké srdce. Nielen pre nás, ale pre každého. Známeho či neznámeho ... to bolo jedno. Keď bol niekto hladný, dal sa mu najesť, smädnému dal piť, pocestného pritúlil, nahého zaodel a chorým pomáhal .... Človek, ktorý do kostola nechodil, dokonca o Bohu ani nehovoril, ma svojím životom a príkladom k Nemu priviedol. Vďaka nemu som pochopila veľkosť Božej lásky.
Vyrástla som, vydala som sa. A opäť to bol on, kto po sobáši objal môjho manžela a oslovil ho „syn môj". A odvtedy mu už nikdy inak nepovedal. Miloval svoje vnúčatá i pravnúčatá, ktoré sa stali svetlom jeho očí. Jeho zdravie však bolo vždy chatrné, ale nikdy sa nesťažoval. A aj keď mu jeseň života nejaké tie choroby ešte pridala, statočne ich znášal.
Posledné mesiace sme už jeho častý pobyt v nemocnici, ktorý sa striedal s obdobiami, keď bol doma, začali vnímať ako rutinu. Hektický spôsob života a starosti obmedzili aj naše návštevy. Tie sa pre vzdialenosť skoro stopäťdesiat kilometrov často menili len na telefonické rozhovory. Možno ma chlácholila predstava, že jeho manželka, moja krstná, či moja sestra, ktorá ostala bývať v tom istom meste, boli pri ňom denne.
Až raz. Nebola to ani sobota, ani nedeľa, keď sa väčšinou chodí na návštevy, ale obyčajný pracovný deň, keď máte každú minútu obsadenú povinnosťami, som pocítila, že musím za ním ísť. Sadli sme s manželom do auta ešte pred obedom, v nádeji, že sa stihneme porozprávať aj s ošetrujúcim lekárom. Ako pre potvoru sa nám do cesty prikradli všetky možné prekážky. Oprava cesty, obchádzka, nehoda.... Dorazili sme až po piatej poobede. Našťastie nás k nemu pustili. Vošli sme do izby, v ktorej ležal. Pri pohľade naňho som nadobudla pocit, že sme prišli neskoro. Zachvátila ma tichá panika. Ani neviem ako, rozbehla som sa k sesterskému pultu.
„Nie je dobre," povedala sestra, „ale ja vám informácie dať nemôžem. Spýtajte sa lekára. Jeho lekárka tu už však nie je."
„Počkajte," ozvala sa jej kolegyňa, „tuším, že dnes slúži na príjme."
Rozbehla som sa dolu schodmi a zaklopala na ambulanciu, pred ktorou sedelo niekoľko stonajúcich pacientov. Nik neotváral. Zlomená a neschopná čokoľvek urobiť som hypnotizovala dvere. Po chvíli sa v nich objavila lekárka a oznámila mi prognózu, ktorej som sa tak obávala. Vrátila som sa na oddelenie. Naskytol sa mi rovnaký pohľad ako predtým. Teraz však už pri ňom sedela krstná. Pristúpila som k posteli. Človek, ktorý bol pre mňa stelesnením sily a istoty, tu teraz ležal bezmocný ako malé dieťa. Sklonila som sa nad neho a pohladila po vráskavej tvári. Z úst mi tíško vychádzali slová, ktoré vysielalo srdce. Slová vďaky, úprimnej lásky dcéry k otcovi, úcty k človeku, ktorý pre mňa tak veľa znamenal. Slová, ktoré som síce žila, ale dosiaľ som ich nahlas nevyslovila. A na čelo som mu vtisla bozk vďaky.
Otvoril oči. Na tvári sa mu zračila radosť. Akoby si len nachvíľu zdriemol a nezbadal príchod niekoho, koho tak veľmi očakával. Pomohli sme mu posadiť sa. Krstná ho nakŕmila a on sa usmieval, komunikoval s nami. Dokonca si sám zobral lieky, ktoré mal na stolíku pripravené. Akoby chcel demonštrovať, že on chce vyzdravieť. Po chvíli však ustal. Uložili sme ho.
Zobral moju ruku do svojich dlaní a šťastne si povzdychol: „Teraz je mi dobre. Som tak šťastný, dcérka moja." Zaspal s úsmevom na perách a s pokojom v duši sme sa pobrali domov aj my. Dokonca sa mi zdalo, akoby sa mu vyhladili aj vrásky. V srdci nám plápolal plamienok nádeje. Videli sme ho šťastného, komunikoval, dokonca aj jedol.
Na druhý deň mi setra zavolala, že nás opustil.
Bolelo to. Niekde v hĺbke srdca som však našla akýsi šťastný pokoj. Stihla som mu ešte povedať, že jeho život tu na zemi stál za to.
