Pousmejem sa a spomeniem si na prázdniny. Každú stredu, ešte v pyžamku, malý Alex už od rána stál v okne a očakával príchod smetiarskeho auta. Od okna sa nevzdialil, kým neprišli a neodišli. Aj teraz sa zjavne vynorili v jeho spomienkach a napodobňuje ich. Zoskočí, chvíľu pobehne... presne ako ozajstní smetiari.
„Babi, smetiari sa zle učili?" zrazu zastane predo mnou s otázkou, ktorá ma prekvapí.
„No, ja neviem," odvetím premýšľajúc, odkiaľ sa v jeho malej hlavičke takáto úvaha nabrala.
„Ale oni sa zle učili. Ty to nevieš?" uprie na mňa svoje nežné očká plné prekvapenia.
„A prečo si to myslíš?"
„Lebo idú na špinavom aute," vysvetľuje s plnou vážnosťou. O chvíľočku mu však v očkách zažiaria iskričky. „Ale ja sa budem dobre učiť!" vyhlási odhodlane.
„To je dobre," poteším sa.
Skôr však, ako sa pustím do vysvetľovania, že každá práca šľachtí človeka, ma predbehne: „A budem dobrým smetiarom. "
