Rozhodla som sa, že každému z mojich troch vnúčat kúpim jednu hračku, ktorá im urobí radosť, veď príbuzenstvo aj tak vždy priloží svoje štedré ruky k dielu. Hračky som nekupovala naraz: trojročnej Laure som vybrala obľúbenú stavebnicu Lego, ročnej Linduške hovoriaceho psíka a jediný chlapec, trojročný Alex, ktorého vzorom sú momentálne hasiči a smetiari, mal pripravené smetiarske auto. To bolo radosti, teda v mojom srdci, keď som naň úplne náhodou v jednom obchode naďabila. Po príchode domov som nákup podala manželovi, nech ho niekam odloží. Ešte v ten večer sme s malým napísali Ježiškovi list, v ktorom sme ho poprosili o smetiarske auto, samozrejme, s prísľubom, že Alexko bude poslúchať.
A tak nadišiel deň D. Dcéra malému kúpila oblečenie a knižku. Hračku, keďže bývame spolu, malo zastúpiť smetiarske auto od nás starých rodičov. Kým malý spinkal, ozdobili sme stromček, vyložili darčeky - nie však všetky. Smetiarske auto sme nevedeli nájsť. Celí nešťastní sme prehľadali každý kút. Nebolo po ňom ani chýru, ani slychu.
Malý sa zobudil a celý natešený sa rozbehol k stromčeku. Tešil sa zo všetkého, čo pod ním bolo, listoval v knižke ... Len v našich srdciach sa rozliehal smútok. Zasadli sme k štedrovečernému stolu a pozorovali nášho malého anjela, ktorý sa úprimne tešil. Jeho srdiečko však neskôr pookrialo radosťou aj z hračiek, ktoré mu Ježiško na druhý deň priniesol ku krstným rodičom či k ostatnému príbuzenstvu, doma však pod stromčekom hračka chýbala a nik z nás ju už radšej ani nespomenul.
Vianoce ubehli a vymenili sme kalendáre. Potešila som sa, keď som zistila, že k menu Alexej, ktorý má meniny začiatkom januára, pribudol aj Alex. Rozhodli sme sa, že oslava bude v nedeľu.
„Poďte všetci sem!" ozval sa v to ráno nedočkavý hlas môjho muža, zvolávajúci celé osadenstvo rodiny.
Trochu nahnevaní, že nás tak skoro buntoší, ale aj prestrašení, či sa nestalo niečo zlé, sme sa všetci pobrali do obývačky. Pod vianočným stromčekom, ktorý sme sa ešte rozhodli nechať do konca týždňa, stálo už zabudnuté, teraz však o to vzácnejšie, smetiarske auto. Radosť, ktorú nám všetkým spôsobilo, sa slovami nedá opísať.
„Vidíte?!" zvolal natešený Alexko. „Ježiško na mňa nezabudol! Pozrite, aké smetiarke auto mi priniesol! A viete prečo? Lebo mám dnes meniny."
A tak sa trinásty deň roku 2013, na ktorý sme preložili oslavu menín môjho vnuka, stal šťastným dňom pre celú našu rodinu. Vianočný darček, ktorý môj muž úplne náhodou objavil na celkom nápadnom mieste, ibaže v nenápadnej igelitke, ktorá odvádzala našu pozornosť, potvrdil, že každý deň môžu byť Vianoce.
