Tieto sviatky sme však mali na návšteve moju sestru, ktorá našu dohodu nepoznala, a keďže sa zrejme riadila inými zvykmi, vložila malému šibačovi do rúčky peniaz.
Alexko pribehne za mnou do kuchyne: „Babi, vyšibal som Angelku!“ Iba oznámenie, že si splnil svoju povinnosť. Nič viac. Pozrela som naňho a zbadala som, že v rúčke zviera stočenú bankovku.
„Alexko, odkiaľ máš peniažky?“ pýtam sa.
„Od Angelky!“
„Načo si mu dávala peniaze?“ idem za sestrou do izby. „Mala si mu dať nejakú sladkosť alebo jabĺčko a hotovo!“
„Však ma vyšibal!“ dodá sestra tónom, ktorý neznesie žiadne námietky.
„Daj ich sem, Alexko!“ rezignujem a podídem k malému. „Položím ich na poličku, a keď príde mama, dáme jej ich.“
Malý vystrie rúčku, že mi peniažky podá. Vtom si to však rozmyslí. „Počkaj, babinka, ešte som ich neprečítal!“ Roztvorí zrolovanú desaťeurovku, múdro sa na ňu zahľadí a pustí sa do vážneho „čítania“.
„Mliečko, jogurt, maslo, chlebík.“ So spokojným výrazom na anjelskej tváričke mi podá bankovku a odbehne sa hrať.
Stojím. V dlani mám desať eur a na tvári prekvapenie. A ja som si myslela, že takému drobcovi peniaze nič nehovoria.
