Cez odchýlené okno sa predierajú slnečné lúče. Potešia i vystrašia ma zároveň. Zaspala som! Hnevám sa na budík. Prečo nezvonil? Možno som už mala byť dávno v robote. Hľadám ho. Nie je na svojom mieste. Konečne ho nájdem. Ukazuje sedem hodín ráno. Fajn, ešte to stihnem. Vyskočím. Vo dverách zbadám manžela. Ako to, že je doma? O takomto čase je už predsa dávno v práci.
„Je nedeľa,“ oznamuje mi. „Prečo ešte nespíš?“
Chvíľu sa spamätávam. Budík na vine nie je. Spokojne si podriemkava na poličke a vychutnáva si svoj jediný voľný deň v týždni.
Ktosi ani nie v bezprostrednom susedstve čosi buduje. Najskôr však rúca, demoluje, píli, vŕta, seká... Je krásna slnečná nedeľa.