1. Tých kňazov, ktorí sú aj v tejto neľahkej dobe vo svojich farnostiach príkladnými svedkami viery. Okrem katechizácie pomáhajú svojim zverencom, kráčajúcim často po tŕnistých cestách, nachádzať cieľ. A to všetko s láskou a pokorou, bez toho, aby niekoho odsudzovali. Nespočetnými modlitbami a povzbudeniami pomáhajú prekonávať svojim veriacim prekážky, a ich bolesti a trápenia neraz prežívajú s nimi.
2. Reholné sestry, ktoré sa láskyplne a s nekonečnou obetavosťou starajú o ťažko chorých , alebo podávajú pomocnú ruku tam, kde spoločnosť zlyháva.
3. Bežných veriacich, ktorí citlivo vnímajú aj cudzie bolesti a trápenia, a dokážu sa podeliť aj s tým málom, čo majú, bez toho, aby túžili po vďake či sláve a pozornosti.
4. Takých kresťanov, ktorí nestrkajú hlavy do piesku, len aby neohrozili vlastné záujmy, ale zastanú sa ukrivdených.
Áno. Aj takíto ľudia žijú medzi nami. Mnohí z nich vyznávajú jednu vieru a hlásia s k Cirkvi. Ani oni, samozrejme, nie sú dokonalí, majú však v srdciach lásku a túžbu nasledovať Krista.
Napadla mi spomienka na hru, ktorú sme sa ako deti rady hrávali. Volala sa - teplo, zima. Jej pravidlo spočívalo v tom, že jeden hráč hľadal ukrytú vec. Ostatní ho navigovali volaním: teplo, zima. Čím bol hráč od hľadanej veci vzdialenejší, tým bolo chladnejšie, čím viac sa k nej približoval, tým teplejšie.
Premýšľam, kde by sme sa v tejto hre nachádzali, ak by sme slová teplo-zima nahradili slovami svetlo-tma a preniesli ich do súčasnej reality. Asi v stále hlbšej tme. Je to však úplne prirodzené. Človek vždy najcitlivejšie vníma krivdu a zlo. Osobne si myslím, že ak by sa stal voči zlu imúnny, bolo by už dávno neskoro.
Áno, je veľmi potrebné poukazovať na neprávosť, ale tak, aby sme nehádzali všetko a všetkých do jedného vreca, v ktorom je aj tak len tma. Apropo. Najideálnejším východiskom ako zdolať tmu, je predsa rozsvietiť svetlo.
