Kamaráti

„Ahoj, toto je Alex a má štyri roky,“ vstupujem do konverzácie a predstavujem vnúčika. „Zaujímajú ťa dinosaury?“ spytuje sa Markova mama.Prekladám otázku malému. „Videl som ich v telke a v knižke,“ odvetí. Viem, že jaštery zatiaľ nie sú predmetom jeho záujmu. Žena odbehne a prináša knihu o dinosauroch. V snahe demonštrovať synove znalosti o nich pred nami sa ho vypytuje na ich názvy. Chlapček však neodpovedá, so záujmom si premeriava nového kamaráta. Ťažké latinské názvy tak namiesto neho prečíta ona a položí knihu synovi na kolená. Môj vnuk si k nemu prisadne a vzápätí sa obaja púšťajú do listovania. Každý svojou rečou, cvendžiac radosťou, ani nie tak zo zobrazených obrovských jašterov, ako jeden z druhého. Alexkovi žiaria v očkách iskričky, po slovensky vykladá, čo vidí na obrázku, smeje sa, kým Marko v chorvátčine vážnym zanietením ozrejmuje svoje poznatky o neohrozených vládcoch druhohôr, ktorí sú zjavne stredobodom jeho detskej zvedavosti. Túto krásnu idylku rodiaceho sa kamarátstva chorvátskeho a slovenského chlapčeka preruší sám Marko. Rozhodne sa svojmu malému kamarátovi ukázať, ako vie liezť na strom. Pobehne k matke, ktorá si konečne nerušene mohla vybaviť telefonát, niečo jej povie, a už s jej pomocou lezie na konár pínie. Zatlieskame mu, pochválime jeho šikovnosť. Malý Alex, obdivujúc kamaráta, chce vyskúšať tento artistický kúsok tiež. Z výšky konára toho istého stromu, na ktorom ho pridŕža jeho dedo, hrdo hľadí na Marka, ktorý vtedy už na pevnej zemi len nemo stojí. Vzápätí urobí čelom vzad a bez slova odpochoduje smerom k hotelu. Jeho mama, ktorá opäť telefonuje, beží za ním. Po chvíli sa vracia po plážové veci a ospravedlňujúco dodáva. „Urazil sa. Vraj je to jeho strom.“ Usmieva sa. „Aha,“ s ľútosťou i úsmevom dávame najavo pochopenie. Len náš malý nechápe. Iskričky radosti v jeho očkách vyhasli a smutne hľadí za odchádzajúcim kamarátom. Vtedy ešte netuší, že hneď po večeri a po celý zvyšok dovolenky z nich budú najlepší kamaráti a opäť budú spolu šťastne šantiť.