Stretla som sympatickú mladú ženu. Prechádzala sa so svojím asi desaťročným synom. Dávno som ju nevidela, takže som bola zvedavá, ako sa jej darí. Vedela som o nej, že ešte pred piatimi rokmi zúfalo hľadala prácu. Bola nešťastná, lebo sa o deti, z ktorých staršie dve už boli školopovinné, musela starať sama. Poznáte to: nájomné, réžie, strava, škola, krúžky, oblečenie... a prácu nie a nie zohnať.
Na moju otázku, ako sa má a čo robí, mi odpovedala, že už štvrtý rok pracuje v Rakúsku. Hm, uznanlivo som prikývla a pochválila jej šikovnosť. Prácu v zahraničí som väčšinou vnímala ako istú výhodu najmä pre mladých, ktorých láka nielen vidina lepšieho zárobku, ale aj nové skúsenosti a zdokonaľovanie sa v jazyku. Veď nejeden Slovák sa v cudzom svete uchytil a ostal tam aj žiť. Akosi som si neuvedomovala, že za prácou do zahraničia sa neodchádza len dobrovoľne, ale aj "nasilu".
A vtedy sa rozhovorila. Porozprávala mi o najhorších chvíľach svojho života, keď ju beznádej zamestnať sa tu prinútila hľadať si prácu v susednom Rakúsku. Spočiatku robila tie najťažšie práce za síce "slušný" plat, ale keď si uvedomíme, že Rakúšan by tú istú prácu za takú plácu nerobil, sa plat videl slušným len nám. Ťažko zadržiavala slzy, keď hovorila o synovi, ktorý ju zakaždým, keď odchádzala, pevne držal a plakal, prosiac, aby zostala. Päť dní v týždni bez detí, ktoré ju potrebovali ako soľ. Päť dní v týždni už celé štyri roky, aj keď vedela, že sú v dobrých rukách a je o ne postarané. Je smutné, že podobný údel nesie nejedna matka či otec. U mužov ako živiteľov rodín sa to berie akosi prirodzene, hoci, tiež mi to pripomína dávno zašlé časy. Príbeh inej ženy matky, ktorá sa preto, aby vyriešila životnú situáciu svojej rodiny, starala o stovky kilometrov ďalej o cudzie deti, mi nevdojak pripomenul jednu z Tajovského poviedok.
Ako som ju počúvala, uvedomovala som si, že to v tejto našej spoločnosti akosi škrípe. Áno, je dobré, že máme možnosť pracovať v zahraničí, ale len ak to chceme, a nie musíme.
Žijeme na začiatku tretieho tisícročia a príbehy, napríklad aj z Tajovského poviedok, by už mali byť len povinným čítaním. Možno aj preto, aby sme poznali svoju históriu a chyby z nej viac neopakovali.
