Problémov asi nikdy nie je dosť

A tu sa to začalo. „Prosím ťa, príď sem! Nechcú mi dovoliť vyložiť odpad, lebo mám cudziu ešpézetku,“ oznamoval mi sused do telefónu. Prednedávnom sa prisťahoval, takže má ešte pôvodnú.Sadla som teda do môjho auta, samozrejme, s domácou ešpézetkou, a vybrala som sa problém vyriešiť. „Tam, “ ukázal sused na postaršieho muža, pomáhajúceho skupinke chlapov vykladať odpad z auta tiež s cudzou ešpézetkou, „ tomu pánovi povedz, že si odtiaľto, lebo ja mu darmo hovorím...“Podišla som k nemu v snahe podať mu preukaz totožnosti, aby uveril. „Ja nemôžem, mám nariadenie. Hovorím vám, zavolajte riaditeľovi...“ extra veľa pozornosti mi veru nevenoval. „A prečo?“ nechápavo krútim hlavou. „Hovorím vám, že som domáca. Žijem tu už tridsaťpäť rokov, platím dane...“„Ja vás nepoznám.“„Iste, to chápem,“ snažím sa o čo najpriateľskejší tón, „predpokladám však, že sem vozia odpad aj vám neznámi ľudia. Alebo sa mýlim? Napríklad aj môj manžel sem vozí pokosenú trávu.“ „Jeho poznám!“ dodal dôležito. „A aj vášho syna.“ „Ale ja syna nemám,“ oponujem mu.„Hovorím vám, zavolajte riaditeľovi,“ trval na svojom. „Odkiaľ mám vedieť, že je tá suť vaša?“ „Dobre, tak mi dajte naňho číslo.“ Vzdávam sa, vyberám mobil a vyťukám číslo, ktoré mi nadiktoval. Volaný pán zdvihol. Skôr však, ako som mu stihla niečo povedať, oznámil mi, že momentálne nemá čas, keďže je u primátora. Nedala som sa a slušne som mu vysvetlila, o či ide. Predstavila som sa, povedala adresu... „Nuž, to bude problém ...“ odvetil.„Tak sa spýtajte primátora, keď mi neveríte,“ nedala som sa.Napokon však dal svojmu pracovníkovi, ktorý nám kvôli mojej nulovej popularite v okruhu vývozcov smetí nechcel dovoliť drobný stavebný odpad vysypať, povolenie. „Vyložte to tam!“ ukázal susedovi miesto a ešte vážne dodal. „No uvidíme, ako to dopadne. Už išla kontrola. Na adresu, ktorú ste uviedli. Však uvidíte, čo bude a kto má pravdu...“„Pane,“ nedalo mi ešte, „ to auto, z ktorého ste pred malou chvíľou vykladali odpad, tiež nemalo domácu ešpézetku. „Ten je domáci, pani! To auto patrí firme!“ „Ale aj ja som domáca,“ vysvetľujem. „Ale ja vás nepoznám! Nechápete? A plním nariadenia.“ Bolo mi ho, pravdupovediac, ľúto. Trval na svojom, lebo mu to zrejme niekto prikázal. Nuž, každé poznanie prinesie nejaké ovocie. Môj manžel konečne pochopil, že je načase vymeniť dlažbu, a ja som pochopila, že rovnaký meter na daňových poplatníkov už neexistuje ani na verejnom smetisku.