Teda, pomaly sa vlečiem ja, moja krstná, ktorá už prekročila osemdesiatku, pripomína srnku. Mám čo robiť, aby som s ňou udržala krok. Sadáme si pod slnečník k stolu, ktorý je k trampolíne najbližšie, objednáme si chladené nápoje a pozorujeme malého. Ten sa už skamarátil s asi o rok starším chlapčekom. Poskakujú, smejú sa...
Asi po desiatich minútach sa pri susednom stole usádza mladá žena s dvomi deťmi, chlapcom a dievčatkom. Odhadujem im desať, jedenásť rokov. Aj tie sa rozbehnú k trampolíne. Dievča je už vnútri, jej brata však zastaví chlapček, ktorý šantil s mojím vnukom. Bude asi domáci a nie je tu prvý raz, napadá mi, keď upozorňuje veľkého chlapca: „Nemôžeš! Môžeme tu byť len traja!“
Starší chlapec sa svojho pokusu vstúpiť do trampolíny ihneď vzdáva a vzápätí ho nasleduje aj jeho sestra. Naozaj, na trampolíne je tabuľka, zbadám ju až teraz, ktorá upozorňuje na jej povolenú obsadenosť. Môj vnuk to však nevie, má len päť, a tak sa snaží situáciu napraviť. „A prečo by nemohli? Poďte,“ volá ich, „budeme skákať spolu!“
„Alexko, chlapček má pravdu,“ vysvetľujem. Je to môj jediný zásah do celej situácie. „Tu je napísané, že v trampolíne môžu byť naraz len tri deti,“ ukazujem na tabuľku, „ale ty si si už poskákal. Pusti teraz aj druhých.“
Viem, že by ešte rád ostal, ale ustúpi a pustí súrodencov, ktorí s radosťou vstupujú do trampolíny. Môj vnúčik si na chvíľu prisadne k nám a s prajným úsmevom pozoruje šantiace deti. O chvíľu je už na šmykľavke, potom pobehuje a hrá sa sám.
Ani sme si nevšimli, že sa v trampolíne uvoľnilo jedno miesto. Alexko však toto zistenie prijíma s radosťou a už skáče spolu so staršími deťmi. Veľmi rýchlo sa skamarátia. Väčší sú k malému pri skákaní ohľaduplní, smejú sa, naháňajú jeden druhého...
Čas však pokročil. Treba sa pobrať domov. Vnúčik svojich nových kamarátov pozdraví a vystúpi. Obuje si topánky a sme už na odchode, keď k nám ešte pribehne chlapec z trampolíny. „Ako sa voláš?“ spytuje sa. „Ja som Ondrej.“
„Alex,“ odvetí môj vnuk.
„A ja som Stefi!“ zvolá dievčatko z trampolíny.
„Tešíme sa, že sme ťa spoznali,“ dodá starší chlapec a jeho sestra to potvrdzuje tiež.
„Aj ja som rád, že som sa s vami hral,“ odpovie malý Alex.
Veľký sa vracia do trampolíny, malý ma chytí za ruku a odchádzame. Som v údive a len ťažko nachádzam slová.
„Alexko, som na teba veľmi hrdá,“ s dojatím ho pochválim.
„A prečo, babi?“ nechápe môj sotva päťročný vnúčik.
Naozaj. Prečo? Uvedomujem si absurdnosť príčiny mojej radosti a dojatia. Radosti a dojatia z celkom obyčajného stretnutia, ktorého aktérmi boli deti. Deti, ktoré bez akejkoľvek asistencie dospelých predviedli ukážku normálnej medziľudskej komunikácie, v dnešnej dobe tak vzácnej. Deti, ktorých životnou náplňou je hra, sa na nič nehrali. Ony totiž bez toho, aby si to uvedomovali, predviedli, aké je byť človekom.
Slnečné lúče zohrievajú zem, teplo vsakuje do rastlín i do ľudí, len v mojej duši vanie príjemný vánok nádeje, že sa raz všetko zmení k lepšiemu; možno práve vďaka tým, čo sa ešte len hrajú v pieskoviskách, detských centrách, skáču na trampolínach; možno práve ony raz vnesú do života viac ozajstného človečenstva, vďaka ktorému bude život oveľa krajší.
