V čakárni

Čakáreň bola plná. V duchu som počítala pacientov a odhadovala, kto je sám, kto len niekoho sprevádza. Vedela som, že musím absolvovať kontrolný röntgen, čakala som teda na chvíľu, keď sa vo dverách zjaví zdravotná sestra, aby som ju požiadala o sprievodný list. Medzitým som si nechtiac stihla vypočuť novinky, ktoré sa v našom mestečku v posledných dňoch udiali: kto zomrel, čo mu bolo, koho vykradli ..., žiaľ, pozitívnejšie informácie neodzneli. Pozorovala som ostatných pacientov. Moju pozornosť upútali dve rehoľné sestry. Mladšia si čítala časopis, druhá, drobučká starenka s vľúdnymi a pokornými očami, tak som ju odhadla na prvý pohľad, sa tíško chúlila na drevenej lavici. Dvere sa otvorili a sestrička si pýtala čísla. Až vtedy som si uvedomila, že vlastne žiadne nemám. Čakám tu už nejaký čas, ale zobrať si číslo, ktoré bolo na nenápadnom mieste, mi nenapadlo. Rýchlo som si teda uchmatla pätnástku, asi posledné, lebo iné tam už nebolo, a podala som ho sestričke. Tá mi vzápätí podala žiadanku a ja som sa asi po polhodine vrátila aj so snímkou. V čakárni sa počet pacientov zvýšil. Keď zavolali pacienta, ktorý nebol v poradí, strhla sa zvada. „My tu čakáme už od pol siedmej,“ zvolala jedna pani. „Podľa čoho to voláte?“ rozčuľovala sa ďalšia.Nespokojní pacienti sa dožadovali svojich práv a spravodlivý pocit krivdy dávali náležite najavo. Sestrička im vysvetlila, že o poradí rozhoduje lekár. Čas plynul a v preplnenej čakárni sa dýchalo čoraz ťažšie. Niektorí pacienti povychádzali von a ktosi konečne otvoril dvere, aby vpustil čerstvý vzduch. Prisadla som si k rehoľnej sestre, tej staršej. Mladšia medzitým odišla. Prihovorila som sa jej, a tak som sa dozvedela, že mladšia má na starosti ešte ďalšie dve choré sestričky, ktoré sprevádza po vyšetreniach. „Koľko máte rokov?“ spýtala som sa. Jej odpoveď ma priam omráčila. V skutočnosti bola oveľa mladšia, než som si myslela. Šokovalo ma to, dúfam len, že sa mi údiv podarilo dostatočne zamaskovať. Pokračovala som teda v dialógu. Spýtala som sa jej, odkiaľ je, k akej reholi patrí... Rozhovorila sa. Slabým hláskom, choré pľúca ju rýchlo vysilili, mi odhaľovala život plný prekážok a obety pre druhých. Dlhé roky žila v nehostinných a zdraviu škodlivých podmienkach. Hovorila o sirotách, o ktoré sa spolu s ďalšími sestrami s láskou starali, o práci na stavbe, aby pre ne vytvorili domov... Nesťažovala sa, len spomínala. Začala mi byť zima. Vidina prekročenia prahu ambulancie bola v nedohľadne, rozhodla som sa teda ísť domov po sveter. Vrátila som sa asi po dvoch hodinách. Čakáreň sa značne vyprázdnila. Známe tváre vystriedali neznáme, len drobná sestrička tam ešte stále sedela. Prisadla som si k nej: „A vy ste ešte stále tu?“ „Ja neviem podľa čoho tu volajú,“ tíško si vzdychla, „veď tí, čo prišli po mne, už dávno odišli.“ „Teraz vás už určite zavolajú,“ snažila som sa ju trochu povzbudiť. Videla som, že jej je ťažko. Asi po štvrťhodine sa dvere otvorili a zaznelo moje meno. Vzápätí sa do dverí nahrnuli ďalší nedočkavci. Jednému šiel autobus, ďalší... Schytila som prekvapenú sestričku pod pazuchu, a cez dav sme si prerazili cestu priamo do ambulancie. „Nech ide ona, ja počkám,“ povedala som. Prešlo asi dvadsať minút a bola som na rade. Moja rehoľníčka práve vychádzala. Usmiala sa na mňa, takým šibalským úsmevom, až sa mi zdalo, akoby vysvietilo slnko. V srdci sa mi rozhostila radosť, ktorá ma neopustila ani vtedy, keď si lekárka prezrela moju snímku a predpísala ďalšie antibiotiká.