Že také neexistuje? Žiaľ, áno. A nielen to. Na príkaz vlády sa skladáme aj do jadrového fondu, či na podporu slnečných, vodných a bioplynových elektrární. Kým posledné menované majú aspoň pozitívny vplyv na životné prostredie, sú inovatívne a ich podpora je obmedzená na 15 rokov, v prípade kaviáru, teda pardon, uhlia, nič z toho neplatí.
Elektrinu z domáceho uhlia vyrábame v elektrárni, ktorej prvé bloky boli uvedené do prevádzky v roku 1964 a je druhým najväčším znečisťovateľom životného prostredia na Slovensku. Samotné uhlie z hornonitrianskych baní obsahuje extrémne množstvá síry, 25 až 30% prachu a má veľmi nízku výhrevnosť na úrovni priemerne vlhkej biomasy. Práca v bani patrí tiež medzi najrizikovejšie povolania, čo dokazujú aj viaceré banícke tragédie. Samotnou ťažbou dochádza tiež k poddolovaniu, a tým znehodnoteniu územia a majetku.
Ale to nie je všetko. Keďže uhlie je pochybnej kvality, dodatočné výdavky na to, aby vôbec horelo, spolu s odstraňovaním splodín a manipuláciou s popolom dosahujú ročne asi 10 miliónov eur a náklady na emisie CO2 10 až 15 miliónov eur.
Napriek tomu všetkému minulý rok bývalý minister jednofarebnej vlády Roberta Fica, pán Vazil Hudák, podpísal niekoľko rozhodnutí, vraj vo všeobecnom hospodárskom záujme. V rozpore s od roku 2005 zaužívaným predĺžením o jeden, maximálne 2 roky, tentokrát tento vyšší záujem má platiť celých 14 rokov, teda až do roku 2030. Podľa rozhodnutí všetka elektrina, ktorá sa vyrobí z domáceho uhlia, musí byť bez zbytku povinne odkúpená a dodaná každému jednému z nás, bez ohľadu na to, či sa nám to páči, alebo nie.
Ročne sa tak na podporu súkromnej akciovky zbierame po 100 miliónov eur. A budeme možno aj viac. Do roku 2030 by to mali byť sumárne až 2 miliardy eur. Tomu sa hovorí veľmi, veľmi slušná trafika. V tejto trafike majú tiež veľkú spotrebu alobalu, do ktorého tieto peniaze balia. Viac som o tom písal už v blogu Jánoš(ík) čo chudobným bral a Ficovi dával.
No asi najzarážajúcejšie na celej veci je fakt, že kým podpora prudko stúpa, ťažba klesá. Napokon pochopiteľne, veď uhlie patrí medzi fosílne neobnoviteľné zdroje. A tak sa v baniach tohto roku v záujme zachovania zotrvačnosti kolotoča rozhodli otvoriť nové ťažobné pole. Len vedľajšie výdavky spojené s prekládkou cesty, železnice, rieky a vedenia vysokého napätia majú dosiahnuť 30 miliónov eur, pričom zásoby sa odhadujú iba na 5 rokov. Pripomína vám to niečo? Prehadzovanie vody vidlami je v porovnaní s týmto ešte pomerne zmysluplnou a efektívnou činnosťou.
A schovávanie sa za udržanie zamestnanosti v regióne tiež už dávno neplatí. Ako pán minister Richter priznal vo víkendovom rozhovore so svojím predchodcom Jozefom Mihálom, v Hornonitrianskych baniach už dnes musia zamestnávať rumunských baníkov. Je ich síce iba necelá stovka, ale automaticky sa vynára otázka, pokiaľ sa trhom riadia v prípade zamestnávania, dokázali by sa Hornonitrianske bane uplatniť na voľnom trhu s uhlím pokiaľ, by sme im podporu zrušili? Pokiaľ nie, načo nám je súkromná firma, ktorú každý z nás v cene elektriny musí povinne podporovať sumou asi 5 eur v každej spotrebovanej megawatthodine?
Aby sa aspoň o túto sumu znížila cena elektriny, vyzvali sme tento týždeň ministra hospodárstva Petra Žigu, aby podporu výroby elektriny z domáceho uhlia do roku 2020 postupne ukončil a zvážil spôsob odškodnenia baníkov. Teda pokiaľ by bane bez podpory nedokázali ďalej fungovať. 100 miliónov eur je dosť peňazí aj na urýchlenie dostavby rýchlostnej cesty, ktorá by otvorila regionálnu klietku investorom a súkromnému podnikaniu.
100 miliónov eur ročne znamená tiež 2000 eur na každého jedného zamestnanca Hornonitrianskych baní mesačne. Za to by bolo aj kilo pravého ruského kaviáru. Toľko však ani jeden z baníkov na výplatnej páske nikdy neuvidí. Majitelia baní a politici, ktorí baniam podporu priklepli si zato kaviár môžu naberať ku každému chodu a to rovno polievkovou naberačkou. Čo budete mať dnes k obedu vy?
