Kam vedú stopy v snehu

Písmo: A- | A+

Mesto opeknelo. Celé zbelelo čerstvým decembrovým snehom. Bolo pred Vianocami a mala som ísť domov. No predtým, než som odcestovala, šla som na cintorín.

Kiež by moje kroky každý deň viac a viac viedli k bijúcim ľudským srdciam.Kiež by moje kroky každý deň viac a viac viedli k bijúcim ľudským srdciam.VROG in Bristol, flickr.com
Tento cintorín je zvláštny, trochu iný ako ten u nás. Je veľký, no v tej svojej rozľahosti je pokojný a osobný. Je obklopený hlukom električiek, áut a neďaleko pristávajúcich lietadiel. Zároveň je ale tak tichý, že počuť padať sneh. Hluk je ďaleko, ticho všade navôkol. Niekedy neviem, ako sa tu mám cítiť. To ticho prekypuje akousi vyrovnanosťou, ale je také neisté. Stopy v snehu pomaly zakrývali nové a nové vločky. Stopy, ktoré viedli k hrobom tých, čo zanechali svoje stopy v inom ľudskom srdci. Ktovie, ktoré z tých stôp v snehu meškali? Ktoré z tých krokov mali byť urobené pred niekoľkými dňami, týždňami, mesiacmi či možno rokmi? Ktoré kráčali teraz k hrobu namiesto toho, aby v minulosti kráčali k bijúcemu srdcu? Kto čo nestihol, zameškal, zanedbal... Kto čo nepovedal, nepriznal, neoľutoval... A koľko z tých krokov bolo urobených preto, aby bijúce srdce prišlo pozdraviť, znovu povedať: Mám ťa rád? Aby bolo znovu s tým, kto sa ho dotkol? Bez výčitiek, bez ospravedlňovania, veď oba vedia, že všetko je už odpustené... Možno, že kroky ospravedlnenia a pozornosti by mali viesť k srdciam, ktoré bijú. K tým, ktoré už spia, by mal človek prichádzať s peknou spomienkou. Možno potom sa už na cintorínoch nebude dať pocítiť neistota. Možno vtedy, keď bude každé prichádzajúce srdce prinášať lásku a pokojné spomienky, bude každý cintorín plný vyrovnanosti. Kam teda dnes viedli moje stopy? Často možno kráčam za niečím, čo za to nestojí. Kiež by moje kroky každý deň viac a viac viedli k bijúcim ľudským srdciam vo chvíli, kedy tam viesť majú. Kiež nemeškajú...