Andrea Galicová
Opravujem most
Asi sa bojím. Ty, moja istota a útočisko, vo mne vyvolávaš strach, ale nebojím sa teba.
Asi sa bojím. Ty, moja istota a útočisko, vo mne vyvolávaš strach, ale nebojím sa teba.
Nepoviem ti, že bez teba nedokážem žiť. Je to fráza a- tiež lož. Ale chcela by som ti povedať, že si niekým, kto zväčšuje moju radosť zo života.
Asi viem, prečo sa to stalo. Aký to mohlo mať význam. Ale neviem, čo odo mňa čakáš teraz.
Detí sa ľudia často pýtajú, čím chcú byť, keď budú veľké. A detská fantázia nepozná hranice. Námorníkom či pilotom, kaderníčkou, lekárkou, murárom, ... Ale čo my, veľkí? Čím sme my? A čím vlastne chceme byť? Alebo inak: Sme tým, čím chceme?
Zrazu prišiel. Nečakane. Akoby náhodou... Mala svoje sny a trápenia, svoj svet. On mal svoje názory a plány. A títo dvaja sa stretli. Náhodou? To nie...
Sú ľudia, ktorí sú nám natoľko blízki, že na nich začíname klásť isté nároky. Máme nejaké očakávania. Napríklad čakáme porozumenie.