Malé poďakovanie mužom

Písmo: A- | A+

Som dievča. Žena. Z pubertálno-feministického obdobia som už vyrástla a prijala som túto skutočnosť s radosťou a vďakou. Zatiaľ pomaličky zisťujem, kto som a ako mi ľudia okolo pomáhajú na mojej ceste. A už viem, že mužský prvok je pri formovaní mojej ženskej identity nenahraditeľný. Otec, brat, dedko, kamarát, milý - bez nich by som nebola tým, kým som.

Ak nie tatko, tak kto potom priskrutkuje nohu zranenej bábike? Kto prilepí sklíčko, ktoré vypadlo z náušnice a kto ochráni počítač pred virtuálnymi potvorami? On je tým, kto naučí bicyklovať a lyžovať, kto so mnou kráča po zamrznutom ľade a povzbudzuje: Nepreboríš sa. A on odnesie batoh a vezme ma domov, keď sa vraciam zo školy a o piatej ráno vystúpim z nočného autobusu. Neviem, kto iný ako dedko dokáže pre malú vnučku nakrájať ideálne kúsky slaniny a urobiť šmýkačku z dosky položenej na schody. Komu inému sa dá sedieť s fľašou mlieka na bruchu a kto so mnou prerátava logaritmy? Od nikoho iného ako od staršieho brata tak nehrejú slová uznania či pochvaly a jeho "Som na vás - sestry, hrdý," by som nevymenila. Čokoládová pena alebo internátny tuniak s olivami chutia najlepšie od neho a jeho dobrodružné nápady sú odmalička na nezaplatenie. Čie rameno, ak nie rameno kamaráta "od vedľa", je lepšie na vyplakanie sa, keď sa niečo kazí? S kým iným sa dá ľahšie učiť a kto sa začne počas skúšky smiať z môjho spôsobu vypĺňania testového hárku? A snáď len s kamarátmi sa dá robiť synchronizovaný slalom pomedzi neónové lampy alebo ísť na pivo a aj tak si objednať horúcu čokoládu... Práve prvé lásky pomáhajú zistiť, čo vlastne chcem a práve pri nich zisťujem, či sa viem oslobodiť od ublížení či možno len od zranenej pýchy. Či dokážem ísť ďalej slobodná. Pošta od nikoho iného nehreje tak, ako od vzdialeného milého a s nikým iným si nevyskúšam, aké je netrpezlivo čakať na list v schránke. Len on sa vie nenapodobniteľne usmiať a z jeho pohľadu sa dá prečítať to, ako má rád. Som dievča. Žena. Práve mužské siluety sú tie, ktorých sa bojím, keď sa odniekiaľ vraciam potme. No ak je muž aj vedľa mňa, či už otec alebo kamarát, pomáha mi báť sa menej. Muž dokáže dať pocit, že som v bezpečí, že som dôležitá alebo pekná. A odvážim sa povedať, že toto potrebuje každá žena - trojročná slečna, ktorá sa ockovi chváli novými presladenými korálkami, tínedžerka, ktorá sa snaží niekam zapadnúť, unavená mamička na materskej i pani v domove dôchodcov. Preto vďaka vám - otcovia, bratia, kamaráti, lásky a manželia, ktorí toto pre nás robíte!