Boli spolu už dlho. A zrazu. . . Niečo sa pokazilo, niečo sa zmenilo, niečo. . . Zmenil sa on? Alebo ona? Ako je možné, že dvaja ľudia sa zrazu jeden druhému odcudzia?
Oni vedia, čo spolu prežili. Vedia, koľko sa spolu nasmiali. Vedia, čím všetkým si prešli. Možno tušia, čo táto láska vzala, čo dala. Vzala si trochu strachu, dala veľa radosti. Ukradla si slzy, ale dala mnoho smiechu. Vzala si a nikdy nevráti pár mesiacov života, za ne však darovala a už nebude žiadať späť spomienky, zážitky a právo povedať, že tie mesiace neboli premárnené, že mali zmysel. Lebo láska samotná zmysel má. Možno tušia. . . Raz pochopia. Kým tušia, bolí to. . . Keď pochopia, bolesť zmizne. Možno ostane jazva, ktorá zabolí pri zmenách počasia. . .
Teraz nevedia, čo bude, čo cítia, ako sa to skončí. . . Teda koniec? Nie, ešte nie. Koľkokrát si už mysleli, že to končí. Že už musí len prebolieť. Alebo áno? Naozaj je to koniec? A vlastne, prečo niečo uzatvárať. . . Možno k sebe znovu nájdu cestu, možno príde niekto nový. . . Možno.
V túto chvíľu zavláda v utrápenej duši zvláštny pokoj. Pokoj, ktorý prichádza spolu s nostalgiou. Trápili sa. . . Ale toto trápenie sprevádzalo niečo úžasné. Sprevádzalo lásku. A trápenie a láska dokážu predsa z človeka urobiť lepšiu bytosť. Požičiavam si slová piesne a dúfam, že platí "Boli sme raz milovaní a tak budeme spasení." (Team)
fotografia: http://www.fotoaparat.cz/index.php?r=25&rp=390873&gal=photo#
