Preto, lebo aj poriadok a pravidelnosť vo vysielaní nám dávajú pocit, že svet okolo nás poznáme. Pokiaľ naozaj nasleduje seriál po relácii o varení, všetko je tak, ako má byť. Cítime sa bezpečne. A nečakaná zmena prináša neistotu...
Neistota je ťažká a smutná, no zároveň v sebe nesie nádej. Nádej, že vo všetkom bude znovu jasno, že bude poriadok v televíznom programe i v našom živote, vo svete i v našich myšlienkach a emóciách. A opäť pocítime, že sme v bezpečí.
Aj ja sa teraz cítim neisto, no nemôže za to televízny program. Zdá sa mi, že som tak ľudsky osamelá... Sama v meste plnom cudzích ľudí a všetci, ktorí mi dávajú pocit bezpečia a istoty, sú fyzicky tak ďaleko. Práve teraz, keď ich potrebujem.
Viem, nie som skutočne opustená. A nikdy nebudem. Keby som niečo také tvrdila, bola by som až priveľmi trúfalá. Trúfalá voči Bohu a voči pár ľuďom. Voči tým, ktorí ma nikdy nenechajú samú.
Len mi je smutno. Tak obyčajne. Ľudsky. Chýba mi blízkosť človeka, ktorý by mi bol blízko svojou dušou. Chýba mi objatie.Chýba mi pocit "ukrytia sa". Taký pocit, ako keď kráčam piatkovým nočným mestom a stretávam najrôznejších ľudí. No vtedy, keď sa bojím, ma niekto, kto je so mnou, objíme okolo pliec a privinie blízko ku sebe. A ja viem, že na mňa dáva pozor a že keby mi chcel niekto ublížiť, tak ma bude brániť...
Každému človeku je niekedy smutno. Niekedy trochu, inokedy veľmi. A tak aj mne... Ale viem, že "niekde tam" žije človek, ktorý vie, ako sa cítim a v duchu ma objíma okolo pliec... Je darom a zázrakom urobeným iba a iba pre mňa. Je mojím priateľom.
