Zdá sa však, že si sa tak uprene zahľadel na to veľké a vzešené, že nevidíš tie malé časti, ktoré tvoria celok. Prehliadaš drobnosti, význam a krásu tých dobrých a nebezpečenstvo a ničivú silu tých zlých. Chceš iného priviesť k dobru, chceš mu pomôcť. A on to vie. No už k cieľu nekráčate spolu, skôr to vyzerá tak, že ho tou cestou vlečieš, sám presvedčený o jej správnosti. Avšak účel prestáva svätiť prostriedky, keď sa k nemu dá prepracovať aj iným spôsobom. Zamysli sa... Tvoj spolupútnik na tej ceste niekedy príliš padá únavou a ty ho stále ťaháš ďalej. Fackou nepovzbudíš. Odkiaľ sa berie tá odvaha či drzosť? Nemáš právo ubližovať... A viem, že nechceš. Je to len nezáujem či nepozornosť? Prečo nepočuješ, keď hovorí, že nevedieš, ale ťaháš... ? Človeče, prečo sa toľko pozeráš na ten veľký a vzdialený cieľ a tak málo sa dívaš pod nohy? Nepreletíš k nemu, ale dokráčaš, a tak, prosím, nepodceňuj drobnosti, aby ste sa o ne obaja zbytočne nepotkýnali.
