Sú ľudia, ktorí sa boja iných. Majú strach otvoriť sa a ukázať svoje citlivé miesta. Ten strach je možno trochu prirodzený, možno trochu získaný. Možno je jazvou po rane nepochopenia.
Sú ľudia, ktorí hľadajú odvahu. Takí, ktorí chcú aj napriek tej jazve na svojom srdci riskovať ďalšie zranenie. Nie... Nemusia byť hazardéri. Stačí, ak veria tomu, že existuje liek na ich bolesť. A potom hľadajú. Hľadajú aj medzi ľuďmi niekoho, kto by im pomohol. Možno brata či sestru, kamaráta, lásku, ...
Vieš, tiež mám pár jazvičiek. A tvoje slová sú také silné, že môžu pridať ďalšiu. Možno ani netušíš, že vo chvíli, keď sa chcem zdôveriť, stačí jedna ironická poznámka... Tvoje neuvážené slová môžu byť veľmi ničivé. Môžu spôsobiť novú ranu, ktorú bude potrebné liečiť. No zároveň tie isté ústa, tie tvoje, môžu povedať niečo, čo pomôže zahojiť moje boľačky...
Už vieš, akú silu majú tvoje slová? A ako veľmi túžim po tvojom pochopení? Ako chcem vedieť, ako sa cítiš ty?
Viem, každý z nás je iný... Ale skús ma chápať. A ja skúsim pochopiť teba.
